Z histórie Kopánky      

     Kopánka nemá iné dejiny ako Trnava. Bola nedeliteľnou súčasťou katastra mesta Trnavy a prežívala s ňou osudy dobré i zlé. Predsa však nevyzerala vždy tak, ako vyzerá dnes. Všimnime si ju preto trochu bližšie v jej dejinnom vývine. V tejto kapitole ponímame Kopánku širšie, v celom jej geograficky prirodzenom kontexte. Pôjde nám zhruba o štvrtinu kruhovej výseče so stredom v bráne cukrovaru, o oblúk začínajúci sa Pažitným mlynom a končiaci sa vodárňou, keď jednou stranou výseče je potok Trnávka a druhou Rybníkova ulica a Bučianska cesta.

     Trnávka nemenila svoje pôvodne koryto. Tiekla od Pažitného mlyna okolo sladovne Sessler, vedľa cintorína a cukrovaru, pod západnou stranou hradieb, lomila sa do pravého uhla k Dolnej bráne a kúsok poniže stretala sa so svojim ľavým ramenom, aby pokračovala medzi Modrankou a Zelenčom k Dudváhu. Ľavé rameno ju opúšťalo pod Pažitným mlynom, aby napĺňalo rybník, a druhé rameno vtekalo zas do rybníka v priestoroch dnešného cukrovaru. Pri obidvoch vtokoch do rybníka boli stavidlá na reguláciu výšky vody. Medzi Pažitným mlynom a rybníkom, po ľavej strane Trnávky, rozprestieral sa Kravský pasienok (mestské lúky). Obidve ramená Trnávky tečúce do rybníka najlepšie vidno na vedute Trnavy v knihe Natales L. R. Civitatis Tyrnaviensis, Trnava 1727, a na pláne Trnavy z roku 1767.

Výrez z veduty Trnavy z knihy M. Jánosiho  Natales Liberae Regiaeque Civitatis Tyrnaviersis Calamo poetico  descripti, Tyrnaviae 1727 

 

   Teraz však musíme urobiť exkurziu k počiatkom samotného mesta Trnavy.

      Pri povýšení na slobodné kráľovské mesto roku 1238 nemala Trnava hradby, tie si vybudovalo mesto až niekedy okolo roku 1270, malo však fortifikačné priekopy napľňané vodou z Trnávky.

     V Archíve mesta Trnavy nachadzajú sa dekréty kráľa Mateja Korvína z roku 1464, ktoré nariaďujú Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župe, aby pomohli vyčistiť priekopy a zosilniť hradby mesta Tmavy. Rybník povyše Hornej brány bol začlenený do vodného fortifikačného systému. Nebol však vybudovaný najodbornejšie. Vieme, že 2. marca 1563 sa rybník vylial a zatopil celé Horné mesto. Kráľovský komisár Ján Fronk, ktorý kontroloval mestské hospodárenie, nariadil ro­ku 1698, aby mesto rybník vysušilo a premenilo na lúku. Ešte roku 1762 nebolo toto nariadenie vykonané. Rybník totiž nemal dôležitu funkciu len vo vodnom fortifikačnom systéme, ale ryby tvorili v štruktúre stravy podstatnejšiu zložku, ako je to dnes.

     Situáciu medzi dnešnou Šrobárovou ulicou a mestským mlynom vidno najlepšie na pláne z ro­ku 1818. Okolo roku 1910 Rybník od cukrovarskej ohrady (drevený plot) až po Mariánsku cestu (teraz Hajdóczyho) bol už len mestskou lúkou vysadenou stromami. Mesto z neho bralo seno a otavu. Keďsa pozbierala otava, bol Rybník prístupný trnavskej verejnosti a taktiež armáde, ktorá ho využívala na výcvik. Okolo Veľkej noci magistrát zakázal prechody Rybníkom, pretože Rybník sa "podpúšťal". Voda v Mlynskom jarku sa zastavila v mieste, kde vtekal pod cestu (dnešna križovatka Rybníkovej a Hornopotočnej ulice) a zavlažoval sa Rybník. Podobne sa podpúšťal Rybník z ra­mena Trnávky pretekajúceho cukrovarom od Pažitného mlyna.

Rybník v 40. rokoch. Ešte nezavezená nádrž, ktorá siahala až pod Rybníkovú ulicu 

 

     V dejinách mesta Trnavy zohral Rybník významnú úlohu roku 1924, keď sa tu usporiadala veľká poľnohospodársko-priemyselná výstava, akú už Trnava potom nevidela. Povojnové Slovensko tu vystavovalo svoje najlepšie výrobky na ploche 70 000 m2. Vystavovalo tu 427 účastníkov a počet návštevníkov presiahol 30 tisíc. Menšie výstavy sa tu konali i v rokoch 1929, 1931 a 1932.

     Spomínaný Mlynský jarok pretekal areálom cukrovaru, pod záhradou Forischovho hostinca bol prikrytý "šliperami", v mieste dnešnej cukrovarskej brány, naproti Zelenému kríčku, rozširoval sa do Konského potoka, potom tiekol povedľa dnešnej Rybníkovej ulice, ako je vysadená topoľova alej, až po križovatku s Hornopotočnou ulicou. Tu sa lomil a spádom hnal koleso mestského mlyna (Hornopotočná - predajňa domáce potreby), pred budovou univerzity bol už znovu krytý. (Tento mlyn sa spomína v písomnostiach už v 16. storočí) Nebolo to tak ešte roku 1774, keď mestské zastupiteľstvo prerokúvalo úpravu cisárskej Dvorskej kancelárie, že kúpanie koní a pranie bielizne pred budovami uni­verzity treba zrušiť, pretože to ruší prednášky profesorov. Zakrytý potok pretekal okolo budovy dnešnej pošty, Zeleným rínkom, dnešnou Paulínskou ulicou. Naproti pavlínskemu kostolu bol už znovu odkrytý a medzi domami na Športovej ulici a Kalokagatiou sa vlieval do Trnávky.

      Pažitný mlyn prežíval svoj rozkvet v 18. storočí. Mlyn bol majetkom mesta a mesto ho dávalo do prenájmu (Miček). Z Pažitného mlyna zostal už len názov neskoršieho štátneho majetku.

     V Štrkoch povoľovalo mesto vyberať piesok (bol podobný takzvanému vážskemu), ba malo dokonca svojho pieskara. Vyhĺbené diery sa nezasýpali a neskôr ich zalievali cez prívodný kanál vodou z Trnávky. Tamojší háj sa tak stal lužným hájom, kde žilo značné množstvo  obojživelníkov (skokan zelený, skokan hnedý, mlok). Pri väčších stavebných akciách či pri úpravách ciest vozilo mesto piesok z Častej, Trstína a Dechtíc.

    Sladovňa Sessler je prastarým mestským pivovarom, doloženým archívnymi dokumentmi zo 16. storočia, je však pravdepodobné, že Trnava tu mala pivovar podstatne skoršie.

      Cukrovar bol postavený roku 1868. Pre potreby výroby využíval vodu z Trnávky, i jej rameno, ktoré predtým tieklo do rybníka, usmernil do svojich objektov. V niekoľkých etapach prikupoval cukrovar od mesta plochy Rybníka, vybudoval úzkokoľajku cez Felbán, Kravský pasienok a polia Nad Kopánkou. Trať úzkokoľajky sa využívala najviac v sezóne zvozu cukrovej repy.

Trnava cukrovar v r. 1904. V pozadí je vidieť Rybník a priestor budúcej obytnej štvrte Kopánka  Vľavo nad poľom vedľa Kalvárie je "Kildajch", vpravo Rybníkova. Výrobná hala Cukrovaru je ešte pred prestavbou ! Býv. Kráľovanská ešte prázdna, na Hospodárskej už stojí kolónia

 

     Za severozápadným rohom mestských hradieb zbiehali sa cesty Trstínska, Suchovská a Ružindolská, aby pokračovali medzi hradbami a Rybníkom, od fraštackého mýta (križovatka Špačinskej a Hlbokej cesty) Bučianskou cestou. Na pláne z roku 1818 vidno, ze táto cesta viedla priestorom dnešného parkoviska. Mariánska cesta (teraz J. Hajdóczyho) pokračovala az ku cholerovému cintorínu.

     Mýto sa pôvodne vyberalo pri vstupe do mesta v bráne, respektíve v barbakáne brány. Horná brána stála v priestoroch Zeleného kríčka. Zbúrali ju spolu s Dolnou bránou v rokoch 1819-1820. Začiatkom 19. storočia boli postavené na prístupových cestách do mesta vysunuté mýtne domky. Trstínske (nádašské) mýto stálo pôvodne povedľa Konského potoka, neskôr ho posunuli naproti Kalvárii. V uhle dnešnej Rybníkovej ulice a Špačinskej cesty stálo fraštácke mýto. Na vedute Restauratio magistratus 1781 vidno dobre križovatku ciest Špačinskej, Bučianskej a Hlbokej, Rybník už v štádiu vysušovania a okolité záhrady. Na križovatke je kríž a menšia kaplnka. Názorne je tu vysunuté opevnenie Hornej brány (barbakán) a priestor, kde sa vyberalo mýto pri vstupe do mesta. Túto stranu hradieb i s okrajom rybníka je tiež výborne vidieť na vedute Trnavy z Natales 1727.

Trnava veduta 40. roky 18. st. od trnavského grafika Josefa Jägera.
Drevorez po mnohonásob
nom použití a poškodení na ľavej strane bol v 2. pol. 18 st. skrátený. Túto vedutu poznáme z tlačeného zoznamu Mestského magistrátu z r. 1781

 

Pôvodne sa v priestore  cholerovej kaplnky pochovávali obete moru už v r. 1710.    Cholerovú kaplnku ku cti svätého Kríža tu dal postaviť  v r. 1830-31 ostrihomský kanonik Ján Iványi.  Nové obete  tu boli pochované  za veľkej infekcie cholery roku 1831, ako to hlása nápis nad dverami kaplnky:

FVNEBRIVS ANNIVERSARII CHOLERA DEFVNCTORVM SOLENIIS.

Cholerová kaplnka s cintorínom v 60. rokoch ešte v pôvodnej podobe, svahovitý cintorín nezavezený hlinou. Nachádzali sa tu vtedy ešte i náhrobné kamene /klikni na otvorenie videa/


 

     Hneď povedľa cholerového cintorína bol areál prastarej mestskej tehelne, ktorú možno doložiť písomnými pamiatkami od 16. storočia. Tehelňa však bola nepochybne staršia a bude súvisieť s počiatkami mesta. Pálenie tehál patrilo k základným právam miest. V druhej polovici 16. storočia ma­la v tehelni pec každá trnavská národnosť (slovenská, nemecká, maďarská), kde sa vypaľovali tehliarske produkty.

Mapa z roku 1839

 

     Posledné zápisnice o prenájme tejto tehelne v rokoch 1863 a 1866 J. G. Reidnerovi zachycujú jej stav i inventár (stará a nová pec na pálenie tehál, šesť šôp na sušenie tehál, tri studne, osem stolov na vyrážanie tehál o ploché siahy, drobný inventár a tak ďalej).

     Tehly z tejto tehelne nachádzajú sa často pri búraní starších stavieb v Trnave, majú v Hornej časti vymodelovaný erb mesta Trnavy (osemspicové koleso s hlavou Krista) a pod ním je veľké R na štíte. Rozmery tehal sú 28 x 14 x 6, 5 cm.

Tehla z tehelne Gustáva Reidnera v Trnave erb mesta Trnava 90. roky 19. stor.,existujú aj varianty s W alebo K

   

      Budovanie štyroch ďalších tehelní v Trnave — z rozhodujúceho aspektu dopravy a odbytu, takých dôležitých faktorov vznikajúceho kapitalizmu, položených omnoho výhodnejšie — odsúdilo túto mestskú tehelňu na pomalý zánik. Uhorský zoznam obcí (Helysegnevtara) z roku 1907 uvádza v extraviláne Trnavy tehelňu a osadu Kopánka. Zoznam obcí z roku 1913 už tehelňu neuvádza, má len osadu Kopánka (Kopánkatelep). Stavby starej tehelne sa použili na byty pre bírešov a na maštale pre dobytok, neskorší majitelia (Krištofík, Kováčik, Obalovci) získali okolité polia ležiace pod Mariánskou cestou od Rybníka po Štrky a nad cholerovým cintorínom. Mimovoľne sa rodil názov celej budúcej štvrte mesta Trnavy. Možno uzavrieť: Kopánkou sa pôvodne nazýval areál starej mestskej tehelne a neskorší majer.

výrez z mapy v ktorej je ešte zaznačená osada Kopánka pri cholerovej kaplnke

 

   Na ploche medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou  ulicou rozkladala sa pôvodne záhrada Marianuma, seminára stojacého na Hollého ulici medzi gymnáziom a arcibiskupským úradom. Seminár založil arcibiskup Juraj Selepčéni roku 1690 a roku 1850 ho presťahovali do Ostrihomu. Študovali tu aj poslucháči z východnych oblastí a knižnica ústavu mala 200 zväzkov v staroslovenskom jazyku. Trnavčania pomenovali záhradu "Mariánskou", po nej dostala meno i Mariánska cesta (terajšia Hajdóczyho).

 

 

Mariánska záhrada (na mapke z r. 1783 v červenom kruhu - záhrada konviktu Marianum) bola vedľa rybníka neďaleko Špačinskej cesty, konkrétne medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou ulicou. Hajdóczyho ulica sa za prvej republiky volala Mariánska cesta – podľa tejto záhrady.

 

 

Mariánska cesta, grafika (Karol Hučko)

 

 

Za rybníkom, grafika (Karol Hučko)

30. roky 20. storočia

Trnava, základná škola na Kopánke pohľad koncom 30 r. 20. st., teraz obchodná akadémia. Otvorená bola v marci 1932. Názvy školy: Masarykova štátna ľudová škola, III. rímskokatolícka ľudová škola v Trnave,  III. štátna ľudová škola v Trnave, III. národná škola na Kopánke, III. Osemročná stredná škola na Kopánke, Základná deväťročná škola, Kukučínova ulica, Trnava.

 

 

 
Štátna ľudová škola Masarykova na Kopánke bola otvorená v marci 1932, toto boli jej prví žiaci.
 
 

 

 

40. roky 20. storočia

      Keď 5. marca 1940 prišiel do Trnavy minister vnútra Dr. Ďurčanský, z návštevy popredných činiteľov na radnici sa vybral na návštevu do tejto štvrte. Naskytol sa mu pohľad na biednu osadu, v ktorej bývalo okolo 5 000 ľudí, mnohí v neľudských podmienkach.  

       Mnoho rodín bývalo vo vyradených vagónoch, ktoré túto zimu boli zafúkané snehom. V niektorých príbytkoch bývali aj 10-členné rodiny. Keď sa sneh roztopil, mnohé obydlia boli zaplavené vodou. Keď si minister dobre všetko poprezeral, navštívil saleziánsky ústav v meste, kde bolo  v internáte umiestnených 130 študentov. Od trnavských saleziánov sa dozvedel, že im leží na srdci osud ľudí na Kopánke, a že tam plánujú otvoriť ústav. Saleziáni v Trnave už dlhšie rozmýšľali o tom, že by bolo potrebné otvoriť ústav v najchudobnejšej štvrti Trnave, ktorá sa volala Egzecír - Kopánka. Ľudia tam väčšinou bývali vo veľmi biednych podmienkach v opustených vagónoch.  

     Začiatkom  septembra 1940 po prvý krát vyšla úradná komisia odborníkov na pozemok, na ktorom mal stáť ústav. Od mesta prišlo povolenie na stavbu ústavu a mohli sa začať kopať základy. Celkový náklad na stavbu bol odhadnutý na 4 milióny. Do zimy sa plánovalo dostať pod strechu prvú časť ústavu, na to však bolo nutné zohnať ešte v októbri pol milióna korún.    

 

takýto bol pôvodný zámer

 

 

      Po zrelom uvážení a na žiadosť cirkevnej a svetskej vrchnosti sa saleziáni rozhodli začať akciu na postavenie kostola a sociálneho domu v robotníckej štvrti na Kopánke. Saleziáni  sa rozhodli, že stavbu ústavu na Kopánke začnú ešte pred zimou, a tak 24. októbra 1940 sa tam konala posviacka pozemku a slávnostný výkop základov. Pozemok posvätil prelát Dr. Jozef Janda a prvý čestný výkop vykonal pán Ondruš v zastúpení vládneho komisára mesta Trnavy, poslanca Dr. Fr. Orlického. Za učňovské školy prehovoril odborný učiteľ Kánik. Slávnosť zakončil direktor saleziánskeho ústavu v Trnave Dr.  Fr. Sersen.       

     Kopánka neustále rástla. Bývalo tu už okolo 5000 ľudí. Ďalšie role sa parcelovali na stavebné pozemky.   Sociálne dielo tu bolo veľmi potrebné. V krátkom čase úsilie dp. Jána Hlubíka a jeho spolupracovníkov prinášať ovocie. Mnohí obyvatelia Trnavy a okolia, ba celého Slovenska obetovali finančné prostriedky nastavbu. Je to znak kresťanskej lásky k chudobným spoluobčanom. A tak 8. decembra 1941 v deň sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa začala veľká sociálna a najmä duchovná premena zaostalej a úbohej Kopánky. Na Kopánke sa otvoril saleziánsky dom. Celebrovala sa prvá svätá omša.

 
   Píše sa 7. december 1941 a v Trnave sa  oslavuje otvorenie saleziánského diela na Kopánke. Saleziáni tu začínajú pôsobiť presne 100 rokov odvtedy, ako sa zrodilo Don Boscove dielo v Turíne.  Vďaka štedrosti darcov a pracovitosti chudobných Kopankárov postavili Saleziánsky dom za rekordných sedem mesiacov. Hneď po otvorení domu sa so zápalom pustili do práce. Svedčí o tom, napríklad aj fakt, že v päťdesiatych rokoch nebolo na celom Slovensku lepších spevákov ako tých trnavských saleziánskych. Účinkovali pri rôznych cirkevných i svetských slávnostiach, nahrávali skladby pre Slovenský rozhlas chodili na súťaže do Poľska i Talianska. Za týmto všetkým stáli obetavo Saleziáni, ktorí vtedy na Kopánke našli tých, ktorým zasvätili život - chudobných opustených.
 

       V  oratóriu postupne rozmáhali viaceré činnosti:

  Družinová činnosť – chlapci boli rozdelení do družín podľa veku. Stretali sa každý týždeň. Náplň schôdzok bola primeraná veku členov. Zaujímavé schôdzky mávala Družina mladíkov sv. dona Bosca. Na mnohé totiž pozývali známe osobnosti z náboženského, vedeckého či verejného života.

  •    Náboženská činnosť – okrem nedelnej svätej omše mnohí chodili na sväté omše i vo všedné dni a pravidelne pristupovali ku spovedi. Každý rok, najmä v pôstnej dobe, sa konali duchovné cvičenia. Najhorlivejší chlapci boli zapojení do miništrovania. Tejto službe sa horlivo venovali. V roku 1943 sa začala na Slovensku organizovať družina miništrantov ako Legio angelica. V dňoch 28. a 29.mája 1944 sa konal v Trnave prvý miništrantský kongres na Slovensku.
  •     Divadelná činnosť – bola v oratóriu na Kopánke značne rozsiahla. Nacvičili sa viaceré akadémie a desiatky divadelných hier. Do roka vznikli aspoň 3 hry a mnohé z nich mali viacero repríz. Napríklad opereta Rybár Marek bola odohratá viac ako 10-krát. Okrem divadiel a akadémií sa v oratóriu hrávalo bábkové divadlo, premietali sa veselé, náučné i náboženské filmy.
  •      Športová činnosť – bola v oratóriu taktiež bohatá. V prvom rade to bol stolný tenis, v ktorom sa dosiahli veľké úspechy i v rámci celého Slovenska. V oratóriu bol jeden z najlepších stolnotenisových klubov na Slovensku. Úspešní boli i oratoriánski futbalisti.
  •   Činnosť hudobná – zasluhuje si zvláštnu pozornosť, lebo medzi záujmovými činnosťami bola najstabilnejšia a najorganizovanejšia. Pritom veľmi prispievala k slávnostnému rázu všetkých podujatí. Začiatky neboli ľahké. Nikto však nemohol od 11 – 14-ročných chlapcov očakávať hneď brilantné výkony. Mali však chuť a mali dobrých a ochotných učiteľov – asistentov. A postupne sa ich odbornosť zvyšovala. Vystupovali na všetkých slávnostiach poriadaných na Kopánke, na procesiách, akadémiách, na púťach a birmovkách. Koncertovali často i po svätých omšiach pred kostolom a na dvore oratória.
  •      Sociálna činnosť – na poli sociálnej výpomoci saleziáni vykonali toľko dobra, že ľudské slová nie sú dostatočné na spravodlivé ohodnotenie ich činnosti. Sami nemali nijaké majetky ani nijaké trvalé a pravidelné príjmy. Žili iba z milodarov, o ktoré museli neustále prosiť rozličných dobrodincov.


       Oratoriánom usporadúvali viackrát do roka nádielku: mikulášsku, vianočnú, fašiangovú, veľkonočnú a rozdali pritom 2500 – 3000 balíčkov (oblečenie, knihy, školské potreby, cukríky). Okrem toho pre mnohé deti i rodiny organizovali „ošacovaciu akciu“. Zriadili i priamu „stravovaciu akciu“ – podávanie raňajok. Každý deň ráno po svätej omši na chodbe pred kuchyňou bol pripravený stôl s taniermi, chlebom a misami teplej, výživnej polievky. Túto pomoc denne využívalo 50 – 80 ľudí. Zaujímavú a veľmi prospešnú činnosť vykonávala i tzv. „Kancelária chudobných gratis“. Jej činnosť pozostávala z rozličných vybavovaní na úradoch, písania prosieb a žiadostí, hľadania zamestnania pre učňov i dospelých atď.

Trnava Kopánka. Účastníčky duchovného cvičenia v 40. rokoch. Vpredu kňaz Ján Hlubík, zakladateľ saleziánov na Kopánke vľavo v klobúku pani Orsághová, v prostrednom rade je pani Mokošáková, v hornom rade panie Kružľová, Matulová, Kružľová, Kráľová, Miškále, Kokošková...

 


 

    Kopánka na Trnave 26. októbra 1943 privítala nových obyvateľov z Ústia nad Oravou ktoré malo byť zatopené Oravskou priehradou. Prišlo 30  rodín, spolu 141 ľudí. V Trnave ich čakalo 26 nových rodinných domov a ich hospodárske zázemie, vo veľkosti podľa ich dovtedajšieho majetkového statusu v Ústí. Niektorí odchádzali z Oravy z tehlových domov, avšak niektorí aj z biednejších pomerov.  Bývali na Ustianskej ulici, kde mali vybudované domy a dostali tiež polia. O päť dní bola v kostole privítacia slávnosť. Svätú omšu odslúžil Karol Uhlárik, bývalý ústianský farár. Ján Hlubík, duch správca fary na Kopánke zasvätil rodiny Božskému Srdcu a daroval im obraz Krista Kráľa. Večer bola akadémia, na ktorej účinkovali saleziánski klerici.

     Fotografia z roku1943, Ustianska ulica. V roku 1943 Slovenský štát postavil a dal do užívania 26 rodinných domov. Dostali ich presídlenci z obce Ústie nad Oravou, ktorú dal štát zlikvidovať z dôvodu výstavby Oravskej priehrady. Autorom projektu bol významný slovenský architekt Michal Milan Harminc. Dom bol určený pre roľnícku rodinu a preto mal i hospodárske staviská. Hodnota komplexu bola 240 tisíc korún slovenských. Obytný dom bol s dvoma izbami (predná s kachľovou pecou). kuchyňou, špajzou, s podpivničením, použité boli keramické stropy. Chýbala kúpelňa. Každý dom mal vlastnú studňu. Hospodárske budovy mali tzv. čiernu kuchyňu,  záchod so žumpou,  chlievy pre ošípané, nad nimi bol kurín. Ďalej tam bola odkanalizovaná maštaľ, za ňou kôlňa a prípraváreň krmiva (rezanie sečky) a na konci bola stodola (viď zadná budova na obr.) Vo dvore bolo betónové hnojisko. Po 10. rokoch nasledovalo združstevnenie a preto si rodiny začali prestavovať prázdne hospodárske budovy na byty.
 


 

     Vodovod v Trnave sa začal budovať v roku 1943, pričom v nasledujúcich rokoch sa postupne dopĺňal o prívodné a zásobné potrubia. Prvý vodný zdroj pitnej vody pre zásobovanie obyvateľov mesta Trnavy bol vybudovaný na Bučianskej ceste začiatkom 40 - tych rokov minulého storočia, t.j. studňa S - 1 v roku 1943, studňa S - 2 v roku 1938 a studňa S - 3 v roku 1961.V areáli týchto studní sa vybudoval v roku 1953 aj prvý nadzemný vodojem, obsahu 1200 m3, daný do prevádzky v roku 1954. Vodojem je dielom slovenského architekta Beluša.

 

Vodovod v Trnave sa začal budovať v roku 1943, pričom v nasledujúcich rokoch sa postupne dopĺňal o prívodné a zásobné potrubia. 
Prvý vodný zdroj pitnej vody pre zásobovanie obyvateľov mesta Trnavy bol vybudovaný na Bučianskej ceste začiatkom 40 - tych rokov minulého storočia, t.j. studňa S - 1 v roku 1943, studňa S - 2 v roku 1938 a studňa S - 3 v roku 1961.V areáli týchto studní sa vybudoval v roku 1953 aj prvý nadzemný vodojem, obsahu 1200 m3, daný do prevádzky v roku 1954.

 

  50. roky 20. storočia

     Priestor za Marianskou záhradou (Jánošíkova, Kukučínova, Robotnícka, Suchá ulica) používala armáda na výcvik a nazýval sa "egzecír", "egzecirák". Po druhej svetovej vojne tieto plochy parcelovali na výstavbu rodinných domkov. Stavebný materiál dodávala firma Bauer Adler, ktorá ma­la sklady tam, kde je dnes  požiarny útvar.
Trnava Kopánka Malá ulica v r.1957
 

      V roku 1950 bola činnosť saleziánov na Kopánke násilne ukončená komunistickým režimom a všetci rehoľníci boli odvlečení do sústreďovacích táborov – Jána Hlubíka najprv umiestnili do Veľkého Bielu, neskôr do Podolínca a Želiva. V roku 1959 bol na základe nepravdivého obvinenia odsúdený na dva a pol roka odňatia slobody. Väčšinu trestu si odpykal v Leopoldove. Tam sa začali prejavovať jeho psychické poruchy spôsobené mučením počas vyšetrovania. Preto bol z väzenia v roku 1960 prepustený. Zvyšok života strávil u sestry v Hrnčiarovciach a v domoch opatrovateľskej služby. Zomrel 27. Decembra 1965. Pochovaný je v Hrnčiarovciach. 

     V priestoroch oratória vznikla  družina mládeže pre žiakov základnej školy na Kopánke a Osvetová beseda na Kopánke. V sále pod kostolom sa stretávali divadelní ochotníci. Hrávali sa tu divadelné predstavenia a každú nedeľu o 15. hod. premietali film pre mládež  a bola tu i knižnica ktorú riadila knihovníčka pani Šestáková. Futbalové ihrisko využíval klub Tatran Trnava /Kefári/, správca pán Kompán býval v areále.

     Kopánke sa hovorilo  aj robotnícka štvrť, lebo v skromných domčekoch so záhradkami tam bývali najmä drobní remeselníci – stolári, elektrikári, maliari, typografi, holiči, predavačky, kuchári, neskôr aj študenti, z ktorých časom sa stali učitelia. Ústredným bodom Kopánky bol saleziánsky kostol. Ten okrem priľahlého trávnika na športovanie mal pod kostolom vynikajúcu divadelnú sálu s vhodným vyvýšeným javiskom s rozťahovacou oponou, horizontom a bočnými šálmi, dvíhajúce sa rady sedadiel, aby z každého miesta bolo dobre vidno a v sále kachle na tuhé palivo,neskôr na plyn. Skrátka divadlo ako sa patrí. K nemu patrila aj akoby mama súboru - pani Jankovičová, ktorá vždy dve hodiny pred skúškou a predstavením zakúrila, po ňom oheň uhasila. A keď sa skúšalo pridlho, neraz priniesla ako vždy hladným hercom aspoň omastené chleby. Tu pred začiatkom obdobia s vedúcou úlohou komunistickej strany členovia rádu Dona Bosca organizovali scénky a hry pre deti a mládež väčšinou s kresťanskou tematikou. Potom nastúpili estrády a agitky ČSM. Ale najmä deti a mládež stále túžili hrať aj „ozajstné“ divadlo. V Trnave popri Mestskom dome osvety existovala samostatne aj Osvetová beseda na Kopánke. Jej vedúcim sa stal Štefan Šesták, ktorý bol zároveň aj riaditeľ Uhoľných skladov. Ten podporil svojho priateľa Egídia (Edka) Noruláka, aby s kamarátmi rozbehol divadelnú činnosť. V tomto mal dobrú ruku. Edko Norulák sa na mnohé roky stal dušou súboru. Robil nábor hercov, organizoval činnosť a ako stolár aj vyrábal či zabezpečoval scénu. Prvú hru - Príbeh jednej lásky od K. Simonova aj v roku 1955 režíroval. Neskôr, vždy vtedy, keď nebolo režiséra, chopil sa taktovky on. Súbor to nebol malý. Od začiatku mával tridsať až tridsaťpäť členov. Vekom bol pomerne mladý, čo určovalo jeho vitálnu atmosféru. Väčšina bola ešte bez rodinných záväzkov, ničím nerozptyľovaní divadelníci skúšali v pondelok, v stredu a v piatok a po skúške ešte dlho do noci sa odprevádzali, debatovali a vymýšľali kamarátske zábavky. Keďže vznikali priateľské vzťahy, v sobotu sa chodilo aj tancovať do domu kultúry pri TAZke a v nedeľu popoludní na kávu do Imperialu. Neskôr kamarátstva prerástli do lásky a do manželstiev. Okrem toho sa hralo pomerne dosť repríz. Pochodili sa prakticky všetky okolité dedinky, ktoré mali kultúrne domy.  Súbor hrával najmä po okolitých dedinách. Ani vtedy nebolo dosť peňazí na kultúru. Herec Fricko Holec, ktorý pomáhal s náborom, neraz sám sadol na bicykel alebo spolu s Milanom Brežákom na jeho motorku a zašli do najbližšej obce osloviť osvetárov, zaniesť im propagačné materiály a presvedčiť domácich, aby prišli „na divadlo“. Riaditeľ Šesták občas presunul prídel uhlia či koksu práve tej obci, ktorá si objednala predstavenie, aby mohli v „kulturáku“ zakúriť. Za uhlie – kultúra. 

 

     Západoslovenske tehelne, n.p., výrobňa č. 3 na Špačinskej ceste, prevzali znárodnený areál a inventár tehel­ne od Ing. Dušana Jurkoviča, ktorej predchádzajúcim majiteľom bol Pavol Mittaček a tehliarskym majstrom tu bol J. Vyskočil, neskorší dlhoročný starosta mesta Trnavy. Dnes je tu postavené sídlisko Na hlinách.

Trnava Kopánka v r. 1938, v oblúku cesty vpravo bola Jurkovičová tehelňa

 

      V  v bývalom hostinci "Majesky" (na Špačinskej ceste), kde je teraz bufet Gulomet, boli kancelárie JRD Trnava pri jeho vzniku.

     V uhle, ktorý zvierajú Špačinská a Bučianska cesta, kde stoja dnes štyri bloky (č. 15-18) sídliska ČSM, bol priestor vyčlenený na korčuľovanie študentom, nazývaný na starých katastrálnych mapách "Korcsolyató". Na tomto mieste stáli aj štyri majere (Kohnov, Reichov, Krištofíkov, Minarovičov), v ktorých malo začiatkom päťdesiatych rokov ustajnené hospodárske zvieratá utvárajúce sa Jednotné roľnícke družstvo v Trnave. Naproti, na pravej strane Špačinskej cesty (blok  č. 34), stal Kleinov majer. Výstavba sídliska ČSM si vyžiadala likvidáciu týchto objektov.

     Výrez z dobovej mapy. Situácia pri križovatke ciest Rybníková, Špačinská, Bučianská, Hlboká, v hornej časti je Mittáčekova (neskôr Jurkovičova) tehelňa.

 


     V auguste 1950 sa rada MNV uzniesla na tom, že požiada podnik ČSAD aby namiesto zlikvidovaných živnostníkov zaviedol v Trnave mestskú dopravu. ČSAD však na požiadavku MNV nereagovalo, preto MNV v Trnave zriadil v septembri 1950 komunálny podnik Dopravný kombinát mesta Trnavy (DKMT).  V auguste 1951 prebehlo rokovanie DKMT s podnikom ČSAD, pričom výsledkom bolo zavedenie mestskej dopravy v Trnave od 16. augusta 1951 obidvoma podnikmi súčasne na jednej linke podľa spoločného cestovného poriadku. DKMT nasadil na linku svoj opravený autobus a ČSAD, Dopravný závod 1403 v Trnave nasadil jeden autobus Praga RND. Linka spájala Kovosmalt, železničnú stanicu, centrum mesta a Kopánku.
           Prvé zmienky o organizovaní leteckej činnosti na trnavsku sú ešte z doby pred I. svetovou vojnou, keď boli na Rybníku v Trnave letecké atrakcie, štarty a pristátia lietadiel. V análoch mesta Trnava je zaznamenané, že v roku 1919, t.j. krátko po vzniku ČSR, bola založená Masarykova Letecká Liga, ktorá mala 150 riadnych členov, v tom čase iba fanúšikov letectva. Táto organizácia 30. septembra 1928 zorganizovala v Trnave prvý letecký deň. Ďalší letecký deň bol zaznamenaný až 13. septembra 1936 za veľkej pozornosti obyvateľstva.     Motorové lietanie začalo v Trnave na jeseň 1946, kedy bola uschopnená plocha v Trnave-Kopánke. Výrazným medzníkom bolo vybudovanie hangáru na tejto ploche a presťahovanie bezmotorového lietania v roku 1952  z Horných Orešian do Trnavy. Masový rozvoj leteckých športov začal po roku 1948. Vo vtedajšom Národnom aeroklube sa začalo rodiť nové jadro. Pozoruhodné je, že 23. júla 1950 zasadal v Trnave plachtársky a motorový odbor Úsredného výboru SNA, kde bolo rozhodnuté, aby sa bezmotorový výcvik poskytoval mládeži bezplatne. Od roku 1951, keď vznikol Zväzarm, začal sa výcvik vykonávať s vysokou náročnosťou na kvalitu. V rámci Zväzarmu trnavský aeroklub organizoval výcvikovú činnosť na úseku leteckého modelárstva, bezmotorového lietania, motorového lietania a parašutizmu. V rokoch 1951 až 1962 bolo priemerne ročne nalietaných 350-400 letových hodín pri 1100-1300 nalietaných štartoch. Počet aktívnych členov bezmotorového odboru bol v priemere 35-40, v motorovom cca 5-10 pilotov, vrátane 5-8 inštruktorov.
 

60. roky 20. storočia

      Do roku 1945 mala Kopánka  charakter skromného bývania v individuálnej zástavbe. Prvý väčší zásah do tejto zástavby bola obytná zóna Rybník, neskôr zmenený názov na sídlisko ČSM.

Trnava, Špačinská cesta.

Ide o dlho posledný dom na pravej strane Špačinskej ceste cestou von z mesta. Dom, v ktorom bývali v rokoch 1914~1945 rod. Nemešovcov, záber z cca 30-tych rokov.

Trnava Špačinská - ČSM. 

Ide o tú istú lokalitu,- Nemešovský dom, ten stal na mieste tých gáráži, za bytovkou. Jediné, čo sa vlastne zachovalo je križovatka. 

 

V riešenom území boli navrhnuté bytové domy s počtom 700 bytov s príslušnou občianskou vybavenosťou. Autorom urbanistického riešenia bol Krajský projektový ústav Bratislava – Ing. arch Tengler v roku 1960. Financovanie výstavby bolo zo štátnych zdrojov. Investorom bol Krajský investičný útvar. Stavbu realizovali Pozemné stavby Trnava. Na tomto sídlisku sa po prvý krát v Trnave použil panelový systém výstavby.

 
 
Trnava sídlisko ČSM  60. roky
 
 

Trnava Rybník. Kresba Karol Hučko 1964. . Bol to priestor pre futbal, ale i napr. pasenie kôz (legendárny Imrich Stacho - Capan). Koncom 50. r. 20. st. sa na jar smerom od Štrkov vyliala Trnávka a celý tento priestor bol zaplavený vysokou hladinou vody. V 60. rokoch bol tento priestor smetiskom, kde stále niečo dýmilo a celý sa zavážal suťou z mesta.

 

     Súbežne s výstavbou sídliska ČSM sa z iniciatívy telovýchovnej jednoty Slávia, hlavne jeho vtedajšieho predsedu Jána Krištofíka (1918 – 1987), začal budovať športovo-rekreačný areál Slávia na devastovanom území tzv. Rybníka. Nádrž Rybníka bola predtým zavážaná suťou, prevažne zo zbúraných domov v centre mesta. V prvej etape boli zrealizované ľahkoatletický štadión a viacúčelová športová hala.

Trnava Rybník 60 roky, výstavba atletického štadióna 

 

 

Financovanie výstavby bolo z rôznych zdrojov – telovýchovy, mesta i štátu. Projektantom športovej haly bola Športprojekta Praha – hlavný projektant Ing. arch. Šaman a realizáciu vykonali Pozemné stavby Trnava. V súčasnej dobe je územie až po Cukrovú ulicu zastavané a slúži viacerým druhom športu. Ďalšie pásmo územia až po tzv. Štrky zostáva zatiaľ ako poľnohospodárska pôda, a podľa územného plánu je určená na šport a rekreáciu. Oblasť lesíka Štrky bola využitá na športovú strelnicu.

 
 

 

70. roky 20. storočia

     Výstavba po roku 1970: V roku 1971 sa začalo s prípravou obytných zón hromadnej bytovej výstavby vo východnej časti Kopánky. V prvej etape na území Vodáreň I. Autorom urbanistického riešenia bol Vojenský projektový ústav Bratislava. Autorom projektu bol Ing. arch. Ivan Michalovič (1936 – 2012) s počtom navrhnutých 623 bytov so základnou občianskou vybavenosťou – základnou školou, jasľami, obchodmi a službami. Predmetom riešenia bolo územie ohraničené ulicami Bučianska, Špačinská a Okružná. Súčasťou riešenia bolo i umiestnenie ubytovne a laboratórií Atómových elektrární Bohunice (dnešná budova VÚJE), ktoré vytvárali orientačný bod centra sídliska Vodáreň. Byty boli realizované v stavebnej panelovej sústave Bauring.

   

     Územný rozvoj individuálnej bytovej výstavby Kopánky po roku 1970 pokračoval predovšetkým na území ohraničenom ulicami Hajdóczyho, Koperníkova po cholerovú kaplnku. 

Trnava ul. M. Benku, zač. 80 rokov

 

     V roku 1979, pokračovala príprava výstavby ďalšou obytnou zónou Zátvor s ohraničením dnešnými ulicami Saleziánska, Parašutistov, Sibírska a Veterná. Urbanistickú koncepciu spracoval Útvar hlavného architekta mesta v roku 1973 – autor Ing. Silvester Korec a kol. – pre umiestnenia 480 bytov s občianskou vybavenosťou – materská škola, jasle, obchody, služby a krytý plavecký bazén v areáli základnej školy. V počte bytov bolo zahrnutých i 19 rodinných domov na Poštovej ulici a komplex Odborného učilišťa Slovenských energetických podnikov na Sibírskej ulici. Projekt dopracoval Stavoprojekt Trnava – autor Ing. arch. Dušan Nemec. Byty boli realizované v stavebnej technológii Bauring.
 

    

Kultúrny dom Kopánka

    Kultúrny dom na Kopánke bol postavený v roku 1976. Stavbu realizovalo JRD 1. mája v Trnave, ktoré bolo aj majiteľom pozemku na Ľudovej ulici. Kultúrny dom niesol názov Klub družstevných roľníkov a robotníkov a jeho prvým vedúcim od 1.8.1976 sa stal člen divadelného súboru OB Kopánka Pavel Zetocha.V roku 1978 bol  klub prevedený  na Mestský dom osvety Trnava  a aj premenovaný na Kultúrny dom Augustína Kubána /v skratke KDAK/. V tomto roku tu bola otvorená aj pobočka Okresnej knižnice v Trnave.

     V KDAK pôsobili - Divadelný súbor Kopánka  /neskôr premenovaný na Disk Trnava/ - vedúci súboru J. Rampák, westernová skupina Podkova ved. G. Michalov, hudobná skupina J. Bondru , krúžok poézie a MJF /malé javiskové formy/ , ktorý viedol P. Zetocha, detský dramatický súbor ZUŠ pod vedením Danky Benešovej. Uvedené súbory a krúžky /okrem Disk-u/ tu pôsobili cca dve - tri sezóny.

     Boli tu realizované programy a vystúpenia od najmenších až po tých najstarších. Pre škôlkárov a mladších žiakov populárne bábkarske predstavenia pána Stražana , zábavné programy Olda Hlaváčka, silvestrovský program čsl. rozhlasu, vystúpenia Radošínskeho naivného divadla, Ivy Janžurovej, niektoré predstavenia medzinár. súťaže" Divadelná Nitra", krajskej prehliadky divadelných súborov západoslovenského kraja, Noc v divadle.. Vystúpenie SĽUK -u , koncerty - Jazz Q, Pavla Bobeka, Dušana Hlaváčka...

     Kultúrny dom nadviazal spoluprácu aj so školami na Kopánke. Pri príležitosti štátnych sviatkov, MDŽ, MDD, Dňa učiteľov a podobne sa tu konali slávnostné akadémie, karnevaly...

     Boli tu tiež divadelné predstavenia z Neratovíc u Prahy, Martina, Senice, premiéry div. súboru Disk a ďalšie minimálne 3 predstavenia v roku, diskotéky, kluby mladých, spoločenské posedenia , Katarínske zábavy, divadelné plesy ...

     V KDAK  boli aj rôzne chovateľské výstavy, svoj kútik tu našli i občiansky výbor,záhradkári, potápačský klub VUJE, a iné.

     Mnohé podniky tu našli dobrú klímu pre realizáciu výročných konferencií, spojených so spoločensko-kultúrnym posedením . Konali sa tu aj majstrovstvá Slovenska dorastencov v boxe. Po 9 rokoch činnosti P. Zetocha odchádza do školských služieb a novým vedúcim sa stal Štefan Maršala, ktorý pokračuje v šľapajách svojho predchodcu a pôsobil tu do "nežnej revolúcie" a strieda ho iný, ktorý si KDAK  prenajal a usporadúval hlavne diskotéky. Súboru Disk boli "poskytnuté" priestory v suteréne KDAK, kde tvorí a hrá i v súčasnosti.   

     V roku 2006 prichádza k ďalšej zmene. KDAK sa mení na Klub tanečného športu Tyrnavia. Pod taktovkou vedúceho tanečného klubu Dušana Spišiaka dostáva sála opäť kultúrny vzhľad. 

     V priestoroch bývalého KDAK bol zriadený aj Klub dôchodcov pre miestnu časť Kopánka. Tento pôsobí od r. 2007 a  v súčasnosti je jeho vedúcou Daniela Cepková. Členovia klubu sa stretávajú dva krát v týždni pri rôznych spoločenských aktivitách. Vedúca Danka, ako ju všetci volajú, organizuje pre nich výlety, poznávacie zájazdy, diskotéky, spoločenské posedenia a iné.

 
 
 
 

80. roky 20. storočia

     Pre výstavbu bytov riešené územie po vyťažení zeminy a skončení výroby tehál Západoslovenskými tehelňami na Špačinskej ulici pod pracovným názvom Vodáreň II. v roku 1981. Urbanistické riešenie spracoval Stavoprojekt Trnava – autor arch. Jozef Ďurko.

     Na území bolo navrhnutých umiestniť 937 bytov s občianskou vybavenosťou – základná škola, materská škola, detské jasle s rezervou územia pre nový závod Zornica a hromadné garáže. Byty boli realizované v panelovej technológii. Rezerva územia pre Zornicu bola využitá na výstavbu ďalších bytov a nerealizovala sa výstavba hromadných garáži. Sídlisko bolo ukončované až po roku 1990.

     Všetky tri obytné zóny boli financované zo štátnych a družstevných, a po roku 1990 aj zo súkromných finančných zdrojov. Investora zastupovala Stavoinvesta Bratislava. Projektantom realizačnej dokumentácie bol Stavoprojekt Trnava a zhotoviteľom boli Pozemné stavby Trnava.

     Druhé ochranné pásmo vodných zdrojov na Bučianskej ceste, ktoré bolo určené územným plánom na verejnú zeleň, stratilo svoj význam z dôvodov prívodu vody z iných zdrojov. Územie je využité na stavby občianskej vybavenosti hlavne s obchodnými zariadeniami.

SEO

Fotogaléria: Z histórie Kopánky

Táto fotogaléria je prázdna.