Z histórie Kopánky      

     Kopánka nemá iné dejiny ako Trnava. Bola nedeliteľnou súčasťou katastra mesta Trnavy a prežívala s ňou osudy dobré i zlé. Predsa však nevyzerala vždy tak, ako vyzerá dnes. Všimnime si ju preto trochu bližšie v jej dejinnom vývine. V tejto kapitole ponímame Kopánku širšie, v celom jej geograficky prirodzenom kontexte. Pôjde nám zhruba o štvrtinu kruhovej výseče so stredom v bráne cukrovaru, o oblúk začínajúci sa Pažitným mlynom a končiaci sa Vodárňou, keď jednou stranou výseče je potok Trnávka a druhou Rybníkova ulica a Bučianska cesta.

   Trnávka nemenila svoje pôvodne koryto. Tiekla od Pažitného mlyna okolo sladovne Sessler, vedľa cintorína a cukrovaru, pod západnou stranou hradieb, lomila sa do pravého uhla k Dolnej bráne a kúsok poniže stretala sa so svojim ľavým ramenom, aby pokračovala medzi Modrankou a Zelenčom k Dudváhu. Ľavé rameno ju opúšťalo pod Pažitným mlynom, aby napĺňalo rybník, a druhé rameno vtekalo zas do rybníka v priestoroch dnešného cukrovaru. Pri obidvoch vtokoch do rybníka boli stavidlá na reguláciu výšky vody. Medzi Pažitným mlynom a rybníkom, po ľavej strane Trnávky, rozprestieral sa Kravský pasienok (mestské lúky). Obidve ramená Trnávky tečúce do rybníka najlepšie vidno na vedute Trnavy v knihe Natales L. R. Civitatis Tyrnaviensis, Trnava 1727, a na pláne Trnavy z roku 1767.

 

Výrez z veduty Trnavy z knihy M. Jánosiho  Natales Liberae Regiaeque Civitatis Tyrnaviersis Calamo poetico  descripti, Tyrnaviae 1727 

Archeológia v mestskej časti Kopánka

     Keby sme mali možnosť vidieť Kopánku bez dnešnej zástavby, určite by ste si všimli, že je oproti okolitému terénu mierne vyvýšená. Ide totiž o sprašovú terasu potoka Trnávka. V minulosti vyhľadávali ľudia presne takéto vyvýšené miesta - ktoré neboli zaplavované - ako lokality pre svoje sídla.

   V rokoch 1918 a 1926 sa našli kosti mamuta v tehelni na Špačinskej ceste. 

   Na Kopánke sa archeologické nálezy našli už viackrát a na viacerých miestach. Najstaršie sú kamenné nástroje zo staršej kamennej doby. Chronologicky nasledujú odpadové jamy s lineárnou keramikou mladšej kamennej doby  (neolit – 5700 až 4400 pred Kr.), Pri bývalej trafostanici dva hroby s nádobami a šperkami únětickej kultúry zo staršej bronzovej doby (2300 až 1600 pred Kr.),  v priestore ulice Petra Bohúňa hrob keltského bojovníka s mečom, kopijou a štítom laténskej kultúry mladšej železnej doby (doba laténska - 450 pred Kr. až prelom letopočtov) a sídliskové objekty s črepmi z viacerých úsekov stredoveku. Uvedené nálezy sa našli na uliciach Petra Bohúňa, Pavla Mudroňa, Kukučínova a na bližšie nezaznamenaných miestach. Okrem toho je tu známy morový a cholerový cintorín pri kaplnke svätého Kríža na Átriovej ulici, kde sa pochovávalo počas epidémií v 18. a 19. storočí.

   Pri  výstavbe v časti Kopánka - Pekné pole zistil Krajský pamiatkový úrad Trnava narušenie donedávna nezastavaného archeologického náleziska bez predchádzajúceho výskumu. Na haldách stavebnej zeminy sa nachádzalo veľké množstvo keramiky z rôznych období a mazanice - čo je vlastne pozostatok stien pravekých obydlí. Mazanica vznikla asi takto: steny pravekých domov bývali prútenej alebo drevenej konštrukcie vymazanej hlinou, ktorá sa pri ich zániku požiarom vypálila a zachovala sa často aj s odtlačkami prútov. V súvislosti s týmito zisteniami, Západoslovenské múzeum v spolupráci Krajským pamiatkovým úradom Trnava preskúmalo tohto roku postupne dva sídliskové objekty, jeden z prelomu staršej a mladšej doby železnej (prelom doby halštatskej a laténskej, asi 500 – 450 pred Kr.) a druhý z mladšej doby železnej (doba laténska). Jamy, ktoré obsahovali keramiku a stavebné zvyšky (mazanicu) a ďalšie archeologické nálezy dokresľujú obraz dávneho osídlenia.

K počiatkom samotného mesta Trnavy

      Pri povýšení na slobodné kráľovské mesto roku 1238 nemala Trnava hradby, tie si vybudovalo mesto až niekedy okolo roku 1270, malo však fortifikačné priekopy napľňané vodou z Trnávky.

     V Archíve mesta Trnavy nachadzajú sa dekréty kráľa Mateja Korvína z roku 1464, ktoré nariaďujú Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župe, aby pomohli vyčistiť priekopy a zosilniť hradby mesta Tmavy. Rybník povyše Hornej brány bol začlenený do vodného fortifikačného systému. Nebol však vybudovaný najodbornejšie. Vieme, že 2. marca 1563 sa rybník vylial a zatopil celé Horné mesto. Kráľovský komisár Ján Fronk, ktorý kontroloval mestské hospodárenie, nariadil ro­ku 1698, aby mesto rybník vysušilo a premenilo na lúku. Ešte roku 1762 nebolo toto nariadenie vykonané. Rybník totiž nemal dôležitu funkciu len vo vodnom fortifikačnom systéme, ale ryby tvorili v štruktúre stravy podstatnejšiu zložku, ako je to dnes.

     Situáciu medzi dnešnou Šrobárovou ulicou a mestským mlynom vidno najlepšie na pláne z ro­ku 1818. Okolo roku 1910 Rybník od cukrovarskej ohrady (drevený plot) až po Mariánsku cestu (teraz Hajdóczyho) bol už len mestskou lúkou vysadenou stromami. Mesto z neho bralo seno a otavu. Keďsa pozbierala otava, bol Rybník prístupný trnavskej verejnosti a taktiež armáde, ktorá ho využívala na výcvik. Okolo Veľkej noci magistrát zakázal prechody Rybníkom, pretože Rybník sa "podpúšťal". Voda v Mlynskom jarku sa zastavila v mieste, kde vtekal pod cestu (dnešna križovatka Rybníkovej a Hornopotočnej ulice) a zavlažoval sa Rybník. Podobne sa podpúšťal Rybník z ra­mena Trnávky pretekajúceho cukrovarom od Pažitného mlyna.

Rybník v 40. rokoch. Ešte nezavezená nádrž, ktorá siahala až pod Rybníkovú ulicu 

 

     V dejinách mesta Trnavy zohral Rybník významnú úlohu roku 1924, keď sa tu usporiadala veľká poľnohospodársko-priemyselná výstava, akú už Trnava potom nevidela. Povojnové Slovensko tu vystavovalo svoje najlepšie výrobky na ploche 70 000 m². Vystavovalo tu 427 účastníkov a počet návštevníkov presiahol 30 tisíc. Menšie výstavy sa tu konali i v rokoch 1929, 1931 a 1932.

Vystavený tovar trnavskej cukrárenskej firmy   Marko na Hospodárskej a priemyselnej výstave 6. - 9. septembra 1924

 

     Spomínaný Mlynský jarok pretekal areálom cukrovaru, pod záhradou Forischovho hostinca bol prikrytý "šliperami", v mieste dnešnej cukrovarskej brány, naproti Zelenému kríčku, rozširoval sa do Konského potoka, potom tiekol povedľa dnešnej Rybníkovej ulice, ako je vysadená topoľova alej, až po križovatku s Hornopotočnou ulicou. Tu sa lomil a spádom hnal koleso mestského mlyna (Hornopotočná - predajňa domáce potreby), pred budovou univerzity bol už znovu krytý. (Tento mlyn sa spomína v písomnostiach už v 16. storočí) Nebolo to tak ešte roku 1774, keď mestské zastupiteľstvo prerokúvalo úpravu cisárskej Dvorskej kancelárie, že kúpanie koní a pranie bielizne pred budovami uni­verzity treba zrušiť, pretože to ruší prednášky profesorov. Zakrytý potok pretekal okolo budovy dnešnej pošty, Zeleným rínkom, dnešnou Paulínskou ulicou. Naproti pavlínskemu kostolu bol už znovu odkrytý a medzi domami na Športovej ulici a Kalokagatiou sa vlieval do Trnávky.

      Pažitný mlyn prežíval svoj rozkvet v 18. storočí. Mlyn bol majetkom mesta a mesto ho dávalo do prenájmu (Miček). Z Pažitného mlyna zostal už len názov neskoršieho štátneho majetku.

     V Štrkoch povoľovalo mesto vyberať piesok (bol podobný takzvanému vážskemu), ba malo dokonca svojho pieskara. Vyhĺbené diery sa nezasýpali a neskôr ich zalievali cez prívodný kanál vodou z Trnávky. Tamojší háj sa tak stal lužným hájom, kde žilo značné množstvo  obojživelníkov (skokan zelený, skokan hnedý, mlok). Pri väčších stavebných akciách či pri úpravách ciest vozilo mesto piesok z Častej, Trstína a Dechtíc.

    Sladovňa Sessler je prastarým mestským pivovarom, doloženým archívnymi dokumentmi zo 16. storočia, je však pravdepodobné, že Trnava tu mala pivovar podstatne skoršie.

      Cukrovar bol postavený roku 1868. Pre potreby výroby využíval vodu z Trnávky, i jej rameno, ktoré predtým tieklo do rybníka, usmernil do svojich objektov. V niekoľkých etapach prikupoval cukrovar od mesta plochy Rybníka, vybudoval úzkokoľajku cez Felbán, Kravský pasienok a polia Nad Kopánkou. Trať úzkokoľajky sa využívala najviac v sezóne zvozu cukrovej repy, ale i cukrovarníckych rezkov, saturačných kalov a hospodárskych produktov z polí a hospodárskych dvorov. Úzkokoľajná trať viedla z cukrovaru v Trnave do katastra obce Dolná Krupá, kde pred Špačincami bola vybudovaná odbočka smerom na Malženice. Tá bola neskôr predĺžená k obci Nižná (okres Piešťany). Rok  1962 bol posledným v existencii  úzkorozchodnej železničky. Bola v prevádzke 45 rokov.

 

Trnava cukrovar v r. 1904. V pozadí vidno Rybník a priestor budúcej obytnej štvrte Kopánka  Vpravo Rybníkova. Výrobná hala Cukrovaru je ešte pred prestavbou,  Bývalá Kráľovanská cesta je ešte prázdna, na Hospodárskej už stojí kolónia

     Za severozápadným rohom mestských hradieb zbiehali sa cesty Trstínska, Suchovská a Ružindolská, aby pokračovali medzi hradbami a Rybníkom, od fraštackého mýta (križovatka Špačinskej a Hlbokej cesty) Bučianskou cestou. Na pláne z roku 1818 vidno, ze táto cesta viedla priestorom dnešného parkoviska. Mariánska cesta (teraz J. Hajdóczyho) pokračovala az ku cholerovému cintorínu.

     Mýto sa pôvodne vyberalo pri vstupe do mesta v bráne, respektíve v barbakáne brány. Horná brána stála v priestoroch Zeleného kríčka. Zbúrali ju spolu s Dolnou bránou v rokoch 1819-1820. Začiatkom 19. storočia boli postavené na prístupových cestách do mesta vysunuté mýtne domky. Trstínske (nádašské) mýto stálo pôvodne povedľa Konského potoka, neskôr ho posunuli naproti Kalvárii. V uhle dnešnej Rybníkovej ulice a Špačinskej cesty stálo fraštácke mýto. Na vedute Restauratio magistratus 1781 vidno dobre križovatku ciest Špačinskej, Bučianskej a Hlbokej, Rybník už v štádiu vysušovania a okolité záhrady. Na križovatke je kríž a menšia kaplnka. Názorne je tu vysunuté opevnenie Hornej brány (barbakán) a priestor, kde sa vyberalo mýto pri vstupe do mesta. Túto stranu hradieb i s okrajom rybníka je tiež výborne vidieť na vedute Trnavy z Natales 1727.

 

Trnava veduta 40. roky 18. st. od trnavského grafika Josefa Jägera.
Drevorez po mnohonásobnom použití a poškodení na ľavej strane bol v 2. pol. 18 st. skrátený. Túto vedutu poznáme z tlačeného zoznamu Mestského magistrátu z r. 1781

     Najstarším zachovaným objektom na starej  Kopánke je cholerová kaplnka. Pôvodne sa v priestore  cholerovej kaplnky pochovávali obete moru už v r. 1710.    Cholerovú kaplnku ku cti svätého Kríža tu dal postaviť  v r. 1830-31 ostrihomský kanonik Ján Iványi.  Nové obete  tu boli pochované  za veľkej infekcie cholery roku 1831, ako to hlása nápis nad dverami kaplnky:

FVNEBRIVS ANNIVERSARII CHOLERA DEFVNCTORVM SOLENIIS.

Cholerová kaplnka s cintorínom v 60. rokoch ešte v pôvodnej podobe, svahovitý cintorín nezavezený hlinou. Nachádzali sa tu vtedy ešte i náhrobné kamene /klikni na otvorenie videa/

     Hneď povedľa cholerového cintorína bol areál prastarej mestskej tehelne, ktorú možno doložiť písomnými pamiatkami od 16. storočia. Tehelňa však bola nepochybne staršia a bude súvisieť s počiatkami mesta. Pálenie tehál patrilo k základným právam miest. V druhej polovici 16. storočia ma­la v tehelni pec každá trnavská národnosť (slovenská, nemecká, maďarská), kde sa vypaľovali tehliarske produkty.

 

 

Mapa z roku 1839

 

     Posledné zápisnice o prenájme tejto tehelne v rokoch 1863 a 1866 J. G. Reidnerovi zachycujú jej stav i inventár (stará a nová pec na pálenie tehál, šesť šôp na sušenie tehál, tri studne, osem stolov na vyrážanie tehál o ploché siahy, drobný inventár a tak ďalej).

     Za jednu z najstarších značiek trnavskej mestskej tehelne považujeme znak na tehle z konca 16. storočia s vystúpe­ným znakom kríža na jednej a negatívnym znakom kríža v plastickom kruhu na druhej strane.

Neskôr ho nahrádza vystúpený znak štvoršpicového kolesa, čo bola štylizovaná forma trnavského mestského znaku. Tento znak sa objavuje tak na tehlách ako aj na dlaždiciach. Koncom 16. a začiatkom 17. storočiasa stretávame so značkou šesťšpicového kolesa a v priebehu 17. storočia so znakom štvoršpicového kolesa s iniciálami I E. Všetky tieto tehly sa pravdepodobne produkovali v tehelni, v mieste dnešného sídliska Kopánka (Reidnerova).

Z tejto tehelne nachádzajú sa často pri búraní starších stavieb v Trnave i tehly, ktoré majú v hornej časti vymodelovaný erb mesta Trnavy (osemspicové koleso s hlavou Krista) a pod ním je veľké R na štíte. Rozmery tehal sú 28 x 14 x 6, 5 cm.        

       Budovanie štyroch ďalších tehelní v Trnave - z rozhodujúceho aspektu dopravy a odbytu, takých dôležitých faktorov vznikajúceho kapitalizmu, položených omnoho výhodnejšie — odsúdilo túto mestskú tehelňu na pomalý zánik. Uhorský zoznam obcí (Helysegnevtara) z roku 1907 uvádza v extraviláne Trnavy tehelňu a osadu Kopánka. Zoznam obcí z roku 1913 už tehelňu neuvádza, má len osadu Kopánka (Kopánkatelep). Stavby starej tehelne sa použili na byty pre bírešov a na maštale pre dobytok, neskorší majitelia (Krištofík, Kováčik, Obalovci) získali okolité polia ležiace pod Mariánskou cestou od Rybníka po Štrky a nad cholerovým cintorínom. Mimovoľne sa rodil názov celej budúcej štvrte mesta Trnavy. Možno uzavrieť: Kopánkou sa pôvodne nazýval areál starej mestskej tehelne a neskorší majer.

        V roku  1894 bola založená firma na výrobu tehly, majiteľ Mittacsek Pál. Na katastrálnej mape z  90. rokov 19. storočia je zaznačená  tehelňa na Kopánke pri Špačinskej ceste, na mieste súčasného  sídliska Hliny.  V roku 1913 túto tehelňu odkúpil od Pavla Mitáčeka významný  slovenský architekt Dušan Jurkovič a začal ju aj so svojim bratom Ladislavom modernizovať. Ako prvý na Slovensku začal vyrábať hurdisky, tehlové obkladačky a jemné dlaždice. Od roku 1921 vyrábal tehlové prefabrikáty z dierovaných tvaroviek, nadokenné preklady, stropné nosníky a iné. Syn Pavel Jurkovič, ktorý sprvoti viedol otcov podnik, sa neskôr stal riaditeľom Pezinských tehelní, úč. spol.    Tehliarskym majstrom tu bol Juraj Vyskočil, neskorší starosta Trnavy. Po­užívala značku písmeno J na ľavej strane a sériovú číslicu na pravej strane. Firma vyrábala slovenskú patentovanú tehlu Aristos, ručné, strojové, prelisované tehly, škridle ručné, strojové, šupinové a falcové, dlaž­dice a korýtka. V 40. rokoch vyrábala tehly plné, duté, komín. tvárnice, lícovky, škridlice a kremelínový izolačný tovar, hurdy.V 50. rokoch bola tehelňa znárodnená a pomenovaná ako Západoslovenské tehelne, n. p., výrobňa č. 3. Tehelňa bola zrušená v roku 1985,  ako aj všetky ostatné v rokoch predtým.

výrez z mapy z roku 1939 ktorej je ešte zaznačená osada Kopánka pri cholerovej kaplnke

 

   Na ploche medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou  ulicou rozkladala sa pôvodne záhrada Marianuma, seminára stojacého na Hollého ulici medzi gymnáziom a arcibiskupským úradom. Seminár založil arcibiskup Juraj Selepčéni roku 1690 a roku 1850 ho presťahovali do Ostrihomu. Študovali tu aj poslucháči z východnych oblastí a knižnica ústavu mala 200 zväzkov v staroslovenskom jazyku. Trnavčania pomenovali záhradu "Mariánskou", po nej dostala meno i Mariánska cesta (terajšia Hajdóczyho).

 

 

Mariánska záhrada (na mapke z r. 1783 v červenom kruhu - záhrada konviktu Marianum) bola vedľa rybníka neďaleko Špačinskej cesty, konkrétne medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou ulicou. Hajdóczyho ulica sa za prvej republiky volala Mariánska cesta – podľa tejto záhrady.

 

 

Za rybníkom, grafika (Karol Hučko)

20. roky 20. storočia

   V dvadsiatych rokoch 20. storočia bola povojnová hospodárska kríza.   Vysoká nezamestnanosť, snahy o znižovanie miezd, organizované štrajky, nedostatok bytov, to všetko vyvolávalo tlak na vedenie mesta, aby rozvíjalo sociálne služby pre obyvateľstvo.  Ľudia sa domáhali zabezpečenia zamestnania, žiadali výstavbu robotníckych  domčekov, čím by sa odstránila bytová núdza. Otváranie nových fabrík v Trnave (Coburg 1917, Vozovka 1925) dávalo nádej. Do mesta prichádzalo mnoho nových, bezmajetných ľudí s cieľom nájsť si prácu a ubytovanie. 

   Na výreze z mapy od Ing. Iva Beneša (autor prvého územného plánu Trnavy) z roku 1920  vidno v priestore starej Kopánky  medzi Mariánskou a Špačinskou cestou obytné domy, popri Špačinskej ceste na jej začiatku  4 majere, v oblúku Špačinskej cesty Jurkovičovu tehelňu a ďalej, na konci Mariánskej cesty bol majer Kopánka a cholerový cintorín, teda v  tom čase ešte neexistovala  uličná zástavba s obytnou funkciou.      

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             Výrez  z mapy od Ing. Iva Beneša z roku 1920

Dom z roku 1924 na majeri Kopánka (pri cholerovej kaplnke), ktorý  v roku 1941 kúpila rodina  Obalovcov  

Vo dvore majera Kopánka

Majer na Špačinskej ceste, v pozadí vidno školu a komíny Jurkovičovej tehelne

     12. júla 1921 schválil Mestský zastupiteľský zbor v Trnave generálny regulačný plán mesta Trnavy. Ing. Beneš rozdelil budúce sedemdesiattisícové mesto na štyri štvrte. 

I. štvrť  - Vnútorné mesto v hradbách s 15 000 obyvateľmi, Malo mať funkciu obchodného centra. 

II. štvrť - Nové bytové mesto medzi vnútorným mestom a železničnou traťou do Kútov s 15 000 obyvateľmi.

III. štvrť - Nové bytové mesto na východ od vnútorného mesta s asi 25 000 obyvateľmi. Jeho súčasťou je Kopánka.

IV. štvrť  - Pracovné mesto dielni a továrni na juh od železničnej trate Bratislava - Žilina s asi 10 000 obyvateľmi.

 V priestore Rybníka sa navrhoval zelený pás a skupina ihrísk rôzného druhu so štadiónom uprostred, rekreačná zóna.

    Schválením generálneho regulačného plán sa otvorila cesta pre parceláciu pôdy na výstavbu rodinných domov.  I keď boli problémy s výkupom pôdy od veľkostatkárov, postupne vznikali zastavané ulice.  Spočiatku na   bývalej Mariánskej záhrade, ktorá sa rozkladala medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou  ulicou.

     Priestor za Marianskou záhradou (Jánošíkova, Kukučínova, Robotnícka, Suchá ulica) používala armáda na výcvik a nazýval sa "egzecír", "egzecirák". Po prvej svetovej vojne tieto plochy parcelovali na výstavbu rodinných domkov. Stavebný materiál dodávala firma Bauer Adler, ktorá ma­la sklady tam, kde je dnes  požiarny útvar.

Mapa z roku 1938

     Na mape Trnavy z roku 1938 už vidno značne rozšírenú uličnú sieť Kopánky. Kopánka sa po roku 1920 prudko rozvíjala, Prudký nárast obyvateľstva potvrduje skutočnosť , že  starosta Trnavy požiadal 4. decembra 1929 Okresný úrad v Trnave o stavebné povolenie na výstavbu školy, pretože "vybudovanie novej budovy pre štátnu ľudovú školu je veľmi naliehavé.“ 

     Bytová výstavba v III. štvrti sa však nemohla z dôvodu existujúcich tehelni v prevádzke (Schenk a Roth, Demeterova, Diamantova, Jurkovičova) pokračovať ako v II. štvrti (Špíglsal, Tulipán)

Pomenovania niektorých ulíc starej Kopánky v priebehu ich existencie
 

30. roky 20. storočia

Štátna ľudová škola 

    Za prvej ČSR postavili v meste dve nové budovy ľudových škôl, roku 1927 na Slnečnej ulici (dnešná Rázusova ulica) a roku 1932 na Kopánke na Benešovej ulici (dnešná Kukučínova ulica). 

     Mestská rada na svojom zasadnutí 9. marca 1929 navrhla vybudovať obvodnú štátnu ľudovú školu na bývalom vojenskom cvičisku podľa stavebného programu, ktorý vznikol miestnym šetrením 12. novembra 1928. Stavebný program schválil Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave a výnosom z 23. februára 1929 navrhol nadstavbu školy pod mestskou vežou, nakoľko miestne pomery neumožnili, aby sa podľa odporúčania Krajinského úradu referátu ministerstva verejných prác v Bratislave otázka riešila zakúpením výhodnejšieho stavebného miesta a postavením novostavby. Nadstavba katolíckej ľudovej školy pod vežou vznikla podľa plánov architekta a staviteľa Jozefa (Františka) Bilku. Výstavba školy na bývalom vojenskom cvičisku na Kopánke mala stáť 1 500 000 Kč a mesto na ňu mohlo dostať rovnakú výšku podpory, o ktorú požiadalo pri stavbe školy na Slnečnej ulici (dnešná Rázusova ulica). 

     Okresné zastupiteľstvo 9. marca 1929 odsúhlasilo, že sa postaví nová budova pre obvodnú štátnu ľudovú školu na bývalom vojenskom cvičisku podľa stavebného programu schváleného výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe 28. februára 1929 č. 8233/1. Mesto podalo žiadosť o štátnu subvenciu na projektovanú novostavbu. Okresný úrad schválil uznesenie obecného zastupiteľstva v Trnave o výstavbe obvodnej štátnej ľudovej školy v Trnave na bývalom vojenskom cvičisku s približnými nákladmi 1 500 000 Kč. Obecný úrad mesta Trnavy musel opätovne požiadať Okresný úrad v Trnave o schválenie stavebného programu pri riešení školskej otázky a zriadenia opatrovne pri štátnej ľudovej škole. Stavba školy pod vežou prebiehala v plnom prúde, nakoľko stavebné povolenie na stavbu mesto už dostalo, musela sa však oficiálne doriešiť žiadosť o štátnu subvenciu. Pôvodne predložené spisy, týkajúce sa schválenia výstavby školy, boli priložené k odvolaniu, podanému ohľadom zadania prác na stavbe rímsko-katolíckej školy pod vežou krajinskému úradu v auguste 1929. Starosta Trnavy požiadal 4. decembra 1929 Okresný úrad v Trnave o stavebné povolenie: „Nakoľko o predloženie schválenia priloženého uzavretia m. zastup. boly sme pri podaní žiadosti o štátnú podporu vyzvaní a žiadosť bez doloženia tohto dokladu prejednaná byť nemôže, úctive žiadame o urychlené vybavenie nakoľko vybuduvanie novej budovy pre štát. ľudovú školu je veľmi naliehavé.“  Napokon Obecný úrad mesta Trnava požiadal Okresný úrad v Trnave o udelenie stavebného povolenia pre novostavbu štátnej ľudovej školy na bývalom vojenskom cvičisku až 28. mája 1931. Žiadosť mala označenie „Súrne“.14 Okresný úrad v Trnave udelil mestu výmer na výstavbu novej ľudovej školy na Špačinskej ulici s 8 učebňami. Meno staviteľa sa na výmere neuvádza. Starosta Trnavy požiadal Okresný úrad o užívanie štátnej ľudovej školy „Masarykovej“ s tým, že budova bude 1. januára 1932 dokončená. Kontrola novostavby prebehla 9. februára 1932 za prítomnosti zástupcov Okresného úradu v Trnave hlavného komisára Jozefa Vaněčka, zdravotného komisára Daniela Belluša, hlavného technického komisára Oldřicha Komárka, miestostarostu Trnavy Michala Kupčíka a staviteľa Nováka.

 Škola na Kopánke bola  slávnostne otvorená bola 13. marca 1932, na jej otvorení sa zúčastnil minister školstva a národnej osvety ČSR Ivan Dérer.   

Trnava, základná škola na Kopánke pohľad koncom 30 r. 20. st., teraz obchodná akadémia.  Názov školy sa postupom času menil takto: Masarykova štátna ľudová škola, III. rímskokatolícka ľudová škola v Trnave,    III. štátna ľudová škola v Trnave, III. národná škola na Kopánke, III. Osemročná stredná škola na Kopánke, Základná deväťročná škola.

 

 

 

Štátna ľudová škola Masarykova na Kopánke bola otvorená v marci 1932, toto boli jej prví žiaci. Pri otvorení sa v prvom 

roku do tejto školy zapísalo celkom 488 žiakov.

 

 

     

Mená prvých učiteľov

   Koloman Hochel - správca školy, Justína Čeppanová, Štefánia Jankolová, Anton Komara, Anton Špaček, Mária Šurinová, Terézia Maldonyiová, Mária Schifferová, Václav Chaloupka, Eduard Detrich, Mária Omachelová, Pavel Lukachich, Mária Somoryiová, Šimon Placid, Milada Hegrová. 

 

Riaditelia ZŠ na Kukučínovej ulici

   1932 - 1940 Koloman Hochel

   1940 - 1943 Aladár Bránsky

   1943 - 1949 Ľudovít Takáč

   1949 - 1953 Michal Ovčiarik 

   1953 - 1959 Pavol Repčík

   1959 - 1967 Viliam Mesík

   1967 - 1970 Jozef Kátrik

   1970 - 1983 Vladimír Slanicay

   

 

 

Prví absolventi školy

 

 

 

Počty žiakov v tiedach  a prospech v jednom z prvých rokov existencie školy

 

 

 

 

Učiteľský zbor základnej školy na Kukučínovej ulici v druhej polovici 50. rokov 20. stor..
Horný rad zľava: 1. Klocháň, 2. Koštek zástupca riad., 3. Mesík,riaditeľ, 4.Vašková , 5. Marková, 6.Pániková, 7. Zimmermannová,

 8. Vincúrová,..9 Ovčiarik, 10. Valašková.
V druhom rade zhora: 11. Hradecká, 12. Rosinová, 13.Osyková, 14. Štrekárová, 15. Babalová, 16. Selnekovičová, 17. Gebauer.

V drepe: 18 Jandová, 19. Kubovičová - Hajmassyová, 20. Branecká, 21. Cerchlanová, 22.?, 23. Koudelík.
Sediaci: 24. Palková, 25. Švarcová, 26.?.

 

 

 

      V okolí školy vznikala občianská vybavenosť Kopánky. 

     Na rohu Kukučínovej a Legionárskej bolo zdravotné stredisko so všeobecným lekárom a zubárom. Neskôr v 60. rokoch tam pribudla poradňa pre matky s deťmi.

      Vedľa zdravotného strediska, oproti školy na Kukučínovej ulici (v medzivojnovom období pomenovaná ako  Benešova ulica) bol známy obchod pani Krajčovičovej, kde predávali potraviny, školské potreby a pre deti sladkosti ako krumpľový cukor, cukrkandel s kryštálikmi cukru na špagátiku, buksender (svätojánsky chlieb). Kúsok ďalej na Kukučínovej ulici, za križovatkou s Robotníckou ulicou v priestore súčasnej zelene bola trafika pána Hambálka, vyslúžileho legionára, kde sa chodilo na cigarety, prípadne štamperík. Za ňou vpravo bolo  holičstvo pána Kohúcika. Na rohu Jánošíkovej a Kukučínovej ulice bola  pekáreň pána Jánoša. Do pekárne sa nosili doma zamiesené chleby, pekár naň nalepil číslo, aby chlieb  po upečení odovzdal zákazníkovi. Ešte hlbšie do Kukučínovej ulice vľavo bol obchod pána Országa.

      V Jánošíkovej ulici bola predajňa mlieka. Mlieko sa predávalo dávkovaním 1/2 lt., 1 lt. odmerkami do konvičiek.   

     V oblúku Špačinskej cesty, oproti Jurkovičovej tehelne bolo mäsiarstvo Solovič. Kúsok ďalej bola lekáreň a za ňou hostinec Majeský (dnešný Guľomet).

     

Trnava Kopánka. Obchod s rozličným tovarom na Kukučínovej ulici, 1939, majitelia Boreckí. Bolo to za obchodnou akadémiou a Robotníckou ulicou a oproti súčasnej pizzérie, kde vtedy bývala pekáreň Jánoš. 

40. roky 20. storočia

      

Saleziánske dielo  na Kopánke

    Keď 5. marca 1940 prišiel do Trnavy minister vnútra Dr. Ďurčanský, z návštevy popredných činiteľov na radnici sa vybral na návštevu do tejto štvrte. Naskytol sa mu pohľad na biednu osadu, v ktorej bývalo okolo 5 000 ľudí, mnohí v neľudských podmienkach.  

 

 

Deti z Kopánky, v pozadí vagónové obydlie na Kopánke

 

 

       Mnoho rodín bývalo vo vyradených vagónoch, ktoré túto zimu boli zafúkané snehom. V niektorých príbytkoch bývali aj 10-členné rodiny. Keď sa sneh roztopil, mnohé obydlia boli zaplavené vodou. Keď si minister  všetko poprezeral, navštívil saleziánsky ústav v meste, kde bolo  v internáte umiestnených 130 študentov. Od trnavských saleziánov sa dozvedel, že im leží na srdci osud ľudí na Kopánke, a že tam plánujú otvoriť ústav. Saleziáni v Trnave už dlhšie rozmýšľali o tom, že by bolo potrebné otvoriť ústav v najchudobnejšej štvrti Trnave, ktorá sa volala Egzecír - Kopánka. Ľudia tam väčšinou bývali vo veľmi biednych podmienkach.  

     Začiatkom  septembra 1940 po prvý krát vyšla úradná komisia odborníkov na pozemok, na ktorom mal stáť ústav. Od mesta prišlo povolenie na stavbu ústavu a mohli sa začať kopať základy. Celkový náklad na stavbu bol odhadnutý na 4 milióny. Do zimy sa plánovalo dostať pod strechu prvú časť ústavu, na to však bolo nutné zohnať ešte v októbri pol milióna korún.    

 

Takýto bol pôvodný zámer výstavby sociálneho domu mládeže. Realizovala sa iba pravá strana projektu 

z dôvodu nedostatku financii a neskoršie spoločenské zmeny v 50. rokoch už nedovolili v diele pokračovať

 

 

    Na žiadosť cirkevnej a svetskej vrchnosti sa saleziáni rozhodli začať akciu na postavenie kostola a sociálneho domu v robotníckej štvrti na Kopánke. Začali ešte pred zimou, a tak 24. októbra 1940 sa tam konala posviacka pozemku a slávnostný výkop základov. Pozemok posvätil prelát Dr. Jozef Janda a prvý čestný výkop vykonal pán Ondruš v zastúpení vládneho komisára mesta Trnavy, poslanca Dr. Fr. Orlického. Za učňovské školy prehovoril odborný učiteľ Kánik. Slávnosť zakončil direktor saleziánskeho ústavu v Trnave Dr.  Fr. Sersen.       

    Kopánka neustále rástla. Bývalo tu už okolo 5000 ľudí. Ďalšie role sa parcelovali na stavebné pozemky.   Sociálne dielo tu bolo veľmi potrebné. V krátkom čase úsilie dp. Jána Hlubíka a jeho spolupracovníkov prinášať ovocie. Mnohí obyvatelia Trnavy a okolia, ba celého Slovenska obetovali finančné prostriedky nastavbu na  znak kresťanskej lásky k chudobným spoluobčanom. A tak 8. decembra 1941 v deň sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa začala veľká sociálna a najmä duchovná premena zaostalej a úbohej Kopánky. Na Kopánke sa otvoril saleziánsky dom. Celebrovala sa prvá svätá omša.

 

     7. decembra 1941   v Trnave sa  konala oslava otvorenia saleziánského diela na Kopánke. Saleziáni tu začínajú pôsobiť presne 100 rokov odvtedy, ako sa zrodilo Don Boscove dielo v Turíne.  Vďaka štedrosti darcov z celého vtedajšieho Slovenska a pracovitosti chudobných Kopančárov postavili Saleziánsky dom za rekordných sedem mesiacov. Hneď po otvorení domu sa so zápalom pustili do práce. Svedčí o tom, napríklad aj fakt, že v tých rokoch nebolo na celom Slovensku lepších spevákov ako tých trnavských saleziánskych. Účinkovali pri rôznych cirkevných i svetských slávnostiach, nahrávali skladby pre Slovenský rozhlas chodili na súťaže do Poľska i Talianska. Za týmto všetkým stáli obetavo Saleziáni, ktorí vtedy na Kopánke našli tých, ktorým zasvätili život - chudobných opustených.

 

       V  oratóriu postupne prebiehali viaceré činnosti:

•   Družinová činnosť – chlapci boli rozdelení do družín podľa veku. Stretali sa každý týždeň. Náplň schôdzok bola primeraná veku členov. Zaujímavé schôdzky mávala Družina mladíkov sv. dona Bosca. Na mnohé totiž pozývali známe osobnosti z náboženského, vedeckého či verejného života.
•    Náboženská činnosť – okrem nedelnej svätej omše mnohí chodili na sväté omše i vo všedné dni a pravidelne pristupovali ku spovedi. Každý rok, najmä v pôstnej dobe, sa konali duchovné cvičenia. Najhorlivejší chlapci boli zapojení do miništrovania. Tejto službe sa horlivo venovali. V roku 1943 sa začala na Slovensku organizovať družina miništrantov ako Legio angelica. V dňoch 28. a 29. mája 1944 sa konal v Trnave prvý miništrantský kongres na Slovensku.

 

Mládež z Kopánky s   Jánom Hlubíkom

 

 

•     Divadelná činnosť – bola v oratóriu na Kopánke značne rozsiahla. Nacvičili sa viaceré akadémie a desiatky divadelných hier. Do roka vznikli aspoň 3 hry a mnohé z nich mali viacero repríz. Napríklad opereta Rybár Marek bola odohratá viac ako 10-krát. Okrem divadiel a akadémií sa v oratóriu hrávalo bábkové divadlo, premietali sa veselé, náučné i náboženské filmy.

 

z divadelnej hry  Štedrý večer siroty

 

 

 

•      Športová činnosť – bola v oratóriu taktiež bohatá. V prvom rade to bol stolný tenis, v ktorom sa dosiahli veľké úspechy i v rámci celého Slovenska. V oratóriu bol jeden z najlepších stolnotenisových klubov na Slovensku. Úspešní boli i oratoriánski futbalisti.
•   Činnosť hudobná – zasluhuje si zvláštnu pozornosť, lebo medzi záujmovými činnosťami bola najstabilnejšia a najorganizovanejšia. Pritom veľmi prispievala k slávnostnému rázu všetkých podujatí. Začiatky neboli ľahké. Nikto však nemohol od 11 – 14-ročných chlapcov očakávať hneď brilantné výkony. Mali však chuť a mali dobrých a ochotných učiteľov – asistentov. A postupne sa ich odbornosť zvyšovala. Vystupovali na všetkých slávnostiach poriadaných na Kopánke, na procesiách, akadémiách, na púťach a birmovkách. Koncertovali často i po svätých omšiach pred kostolom a na dvore oratória.

 

 

•  

Salezianska dychovka 

 

 

•   Sociálna činnosť – na poli sociálnej výpomoci saleziáni vykonali veľa dobra. Sami nemali nijaké majetky ani nijaké trvalé a pravidelné príjmy. Žili iba z milodarov, o ktoré museli neustále prosiť rozličných dobrodincov.

     Oratoriánom usporadúvali viackrát do roka nádielku: mikulášsku, vianočnú, fašiangovú, veľkonočnú a rozdali pritom 2500 – 3000 balíčkov (oblečenie, knihy, školské potreby, cukríky). Okrem toho pre mnohé deti i rodiny organizovali „ošacovaciu akciu“. Zriadili i priamu „stravovaciu akciu“ – podávanie raňajok. Každý deň ráno po svätej omši na chodbe pred kuchyňou bol pripravený stôl s taniermi, chlebom a misami teplej, výživnej polievky. Túto pomoc denne využívalo 50 – 80 ľudí. Zaujímavú a veľmi prospešnú činnosť vykonávala i tzv. „Kancelária chudobných gratis“. Jej činnosť pozostávala z rozličných vybavovaní na úradoch, písania prosieb a žiadostí, hľadania zamestnania pre učňov i dospelých atď.

 

 

Trnava Kopánka. Účastníčky duchovného cvičenia v 40. rokoch. Vpredu kňaz Ján Hlubík, zakladateľ saleziánov na Kopánke vľavo v klobúku pani Orsághová,v prostrednom rade je pani Mokošáková, v hornom rade panie Kružľová, Matulová, Kružľová, Kráľová, Miškále, Kokošková...

 

 

Prisťahovanie presídlencov z Ústia nad Oravou na Kopánku

    Kopánka na Trnave 26. októbra 1943 privítala nových obyvateľov z Ústia nad Oravou ktoré malo byť zatopené Oravskou priehradou. Prišlo 30  rodín, spolu 141 ľudí. V Trnave ich čakalo 26 nových rodinných domov a ich hospodárske zázemie, vo veľkosti podľa ich dovtedajšieho majetkového statusu v Ústí. Niektorí odchádzali z Oravy z tehlových domov, avšak niektorí aj z biednejších pomerov.  Bývali na Ustianskej ulici, kde mali vybudované domy a dostali tiež polia. O päť dní bola v kostole privítacia slávnosť. Svätú omšu odslúžil Karol Uhlárik, bývalý ústianský farár. Ján Hlubík, duch správca fary na Kopánke zasvätil rodiny Božskému Srdcu a daroval im obraz Krista Kráľa. Večer bola akadémia, na ktorej účinkovali saleziánski klerici.

Dôsledky II. svetovej vojny  

   V januári 1945 postihli Trnavu razie a zatýkania. Pri prvej razii 5. januára na Kopánke zaistili asi 45 občanov, ktorých upodozrievali z účasti na prechovávaní ilegálnych pracovníkov a Židov.  Jeden z prípadov - rodina Bednarčíkova na Ustianskej ulici na podnet kňaza Jána Hlubíka  prechovávala židovskú matku s dcérou Erikou. Boli však odhalené a odvlečené, o ich osude sa viac nevie. Väčšinu zaistených však pre nedostatok dôkazov prepustili. Keď o niekoľko dní potom našli v trnavskom parku zabitých dvoch Nemcov a rozsiahle pátranie zostalo bez úspechu, nacisti 13. januára uskutočnili ďalšiu raziu a  zatýkanie. Vtedy zatkli komunistického funkcionára Augustína Kubána, vedúceho III. ilegálneho okresného vedenia komunistickej strany, ktorý býval na Kopánke. Bol odvlečený do koncentračného tábora Mathausen, odkiaľ sa už nevrátil. Na dome na Legionárskej ulici má umiestnenú pamätnú tabuľu.
 

Mestský  vodovod

     Vodovod v Trnave sa začal budovať v roku 1943, pričom v nasledujúcich rokoch sa postupne dopĺňal o prívodné a zásobné potrubia. Prvý vodný zdroj pitnej vody pre zásobovanie obyvateľov mesta Trnavy bol vybudovaný na Bučianskej ceste začiatkom 40 - tych rokov minulého storočia, t.j. studňa S - 1 v roku 1943, studňa S - 2 v roku 1938 a studňa S - 3 v roku 1961.V areáli týchto studní sa vybudoval v roku 1953 aj prvý nadzemný vodojem, obsahu 1200 m3, daný do prevádzky v roku 1954. Vodojem je dielom slovenského architekta Belluša.  

Vodovod v Trnave sa začal budovať v roku 1943, pričom v nasledujúcich rokoch sa postupne dopĺňal o prívodné a zásobné potrubia. Prvý vodný zdroj pitnej vody pre zásobovanie obyvateľov mesta Trnavy bol vybudovaný na Bučianskej ceste začiatkom 40. rokov minulého storočia, t.j. studňa S - 1 v roku 1943, studňa S - 2 v roku 1938 a studňa S - 3 v roku 1961.V areáli týchto studní sa vybudoval v roku 1953 aj prvý nadzemný vodojem, obsahu 1200 m3, daný do prevádzky v roku 1954.

Trnava Rybníková ul., pohľad od Jerichovej, betónový prístrešok vpravo v pozadí bola benzínka a za ňou križovatka 

na Hlbokú a na Špačinskú cestu. Trnavčania nazývali túto časť Mýto.

 Vzadu asi výstavba vodojemu. Vodojem bol vybudovaný v rokoch 1942- 1946

  50. roky 20. storočia

   Povojnové roky priniesli  zásadnú spoločensko - politickú zmenu, ktorá zasiahla i Kopánku. Začal sa budovať ľudovodemokratický štát.

Trnava Kopánka Malá ulica v r.1957

 

      V roku 1950 bola činnosť saleziánov na Kopánke násilne ukončená komunistickým režimom a všetci rehoľníci boli odvlečení do sústreďovacích táborov – Jána Hlubíka najprv umiestnili do Veľkého Bielu, neskôr do Podolínca a Želiva. V roku 1959 bol na základe nepravdivého obvinenia odsúdený na dva a pol roka odňatia slobody. Väčšinu trestu si odpykal v Leopoldove. Tam sa začali prejavovať jeho psychické poruchy spôsobené mučením počas vyšetrovania. Preto bol z väzenia v roku 1960 prepustený. Zvyšok života strávil u sestry v Hrnčiarovciach a v domoch opatrovateľskej služby. Zomrel 27. Decembra 1965. Pochovaný je v Hrnčiarovciach.  Saleziánsky pedagóg, spisovateľ a publicista Ján Hlubík, rodák z Hrnčiaroviec,  pôsobil v Trnave ako organizátor mládeže na Kopánke, kde má aj pamätnú tabuľu. Roku 1996 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam a jeho meno nesie ulica v Trnave.

    

Osvetová beseda na Kopánke

  V priestoroch oratória vznikla  družina mládeže pre žiakov základnej školy na Kopánke a Osvetová beseda na Kopánke. Jej vedúcim sa stal Štefan Šesták.

   V sále pod kostolom sa stretávali divadelní ochotníci. Hrávali sa tu divadelné predstavenia a každú nedeľu o 15. hod. premietali film pre mládež  a bola tu i knižnica ktorú riadila knihovníčka pani Šestáková. Štefan Šesták, ktorý bol zároveň aj riaditeľom Uhoľných skladov. Ten podporil svojho priateľa Egídia (Edka) Noruláka, aby s kamarátmi rozbehol divadelnú činnosť. V tomto mal dobrú ruku. Edko Norulák sa na mnohé roky stal dušou súboru. Robil nábor hercov, organizoval činnosť a ako stolár aj vyrábal či zabezpečoval scénu. Prvú hru - Príbeh jednej lásky od K. Simonova aj v roku 1955 režíroval. Neskôr, vždy vtedy, keď nebolo režiséra, chopil sa taktovky on. Súbor to nebol malý. Od začiatku mával tridsať až tridsaťpäť členov. Vekom bol pomerne mladý, čo určovalo jeho vitálnu atmosféru. Väčšina bola ešte bez rodinných záväzkov, ničím nerozptyľovaní divadelníci skúšali v pondelok, v stredu a v piatok a po skúške ešte dlho do noci sa odprevádzali, debatovali a vymýšľali kamarátske zábavky. Keďže vznikali priateľské vzťahy, v sobotu sa chodilo aj tancovať do domu kultúry pri TAZke a v nedeľu popoludní na kávu do Imperialu. Okrem toho sa hralo pomerne dosť repríz. Pochodili sa prakticky všetky okolité dedinky, ktoré mali kultúrne domy.  Ani vtedy nebolo dosť peňazí na kultúru. Herec Fricko Holec, ktorý pomáhal s náborom, neraz sám sadol na bicykel alebo spolu s Milanom Brežákom na jeho motorku a zašli do najbližšej obce osloviť osvetárov, zaniesť im propagačné materiály a presvedčiť domácich, aby prišli „na divadlo“. Riaditeľ Šesták občas presunul prídel uhlia či koksu práve tej obci, ktorá si objednala predstavenie, aby mohli v „kulturáku“ zakúriť. Za uhlie – kultúra. 

   Futbalové ihrisko využíval klub Tatran Trnava (Kefári - podľa patronátneho podniku Kefárske závody), správca pán Kompán býval v areále.

 

    Západoslovenske tehelne, n.p., výrobňa č. 3 na Špačinskej ceste, prevzali znárodnený areál a inventár tehel­ne od majiteľa Ing. Dušana Jurkoviča,  majiteľom predtým bol Pavol Mittaček a tehliarskym majstrom tu bol J. Vyskočil, neskorší dlhoročný starosta mesta Trnavy. Teraz je tu postavené sídlisko Na hlinách.

 

 

Ťažba hliny v tehelni, foto zo 70. rokov

Jednotné roľnícke družstvo

   Združstevňovanie poľnohospodárstva sa začalo v Trnave v roku 1950. V roku 1952 sa začalo  sústreďovanie hospodárskych zvierat do spoločných maštalí, ktoré ustajnili na znárodnených majeroch (Kohnov, Reichov, Krištofíkov, Minarovičov), ktoré lemovali Špačinskú cestu.  V bývalom hostinci "Majesky" (na Špačinskej ceste), kde je teraz bufet Guľomet, boli po znárodnení kancelárie JRD Trnava pri jeho vzniku.  V roku 1954 začalo družstvo s výstavbou hospodárskeho dvora na Ružindolskej ceste, kde sa potom presťahovalo. Neskôr tieto majere ustúpili výstavbe sídliska československej mládeže (ČSM). 

Záhradníctvo JRD Trnava na Rybníku pri terajšej Cukrovej ulici, foto zo začiatku 60. rokov. Vzniklo v 50. rokoch. Pracovalo na 16. hektároch. Záhradnícka skupina bola zložené väčšinou zo žien - družstevníčok, vedúci bol Ján Horecký.   Zamerané bolo na produkciu zeleniny pre mesto.

 

Mestská autobusová doprava 

   V auguste 1950 sa rada MNV uzniesla na tom, že požiada podnik ČSAD aby namiesto zlikvidovaných živnostníkov zaviedol v Trnave mestskú dopravu. ČSAD však na požiadavku MNV nereagovalo, preto MNV v Trnave zriadil v septembri 1950 komunálny podnik Dopravný kombinát mesta Trnavy (DKMT).  V auguste 1951 prebehlo rokovanie DKMT s podnikom ČSAD, pričom výsledkom bolo zavedenie mestskej dopravy v Trnave od 16. augusta 1951 obidvoma podnikmi súčasne na jednej linke podľa spoločného cestovného poriadku. DKMT nasadil na linku svoj opravený autobus a ČSAD, Dopravný závod 1403 v Trnave nasadil jeden autobus Praga RND. Linka spájala Kovosmalt, železničnú stanicu, centrum mesta a Kopánku.

 

Letisko

    Prvé zmienky o organizovaní leteckej činnosti na trnavsku sú ešte z doby pred I. svetovou vojnou, keď boli na Rybníku v Trnave letecké atrakcie, štarty a pristátia lietadiel. V análoch mesta Trnava je zaznamenané, že v roku 1919, t.j. krátko po vzniku ČSR, bola založená Masarykova Letecká Liga, ktorá mala 150 riadnych členov, v tom čase iba fanúšikov letectva. Táto organizácia 30. septembra 1928 zorganizovala v Trnave prvý letecký deň. Ďalší letecký deň bol zaznamenaný až 13. septembra 1936 za veľkej pozornosti obyvateľstva.     Motorové lietanie začalo v Trnave na jeseň 1946, kedy bola uschopnená plocha v Trnave-Kopánke. Výrazným medzníkom bolo vybudovanie hangáru na tejto ploche a presťahovanie bezmotorového lietania v roku 1952  z Horných Orešian do Trnavy. Masový rozvoj leteckých športov začal po roku 1948. Vo vtedajšom Národnom aeroklube sa začalo rodiť nové jadro. Pozoruhodné je, že 23. júla 1950 zasadal v Trnave plachtársky a motorový odbor Úsredného výboru SNA, kde bolo rozhodnuté, aby sa bezmotorový výcvik poskytoval mládeži bezplatne. Od roku 1951, keď vznikol Zväzarm, začal sa výcvik vykonávať s vysokou náročnosťou na kvalitu. V rámci Zväzarmu trnavský aeroklub organizoval výcvikovú činnosť na úseku leteckého modelárstva, bezmotorového lietania, motorového lietania a parašutizmu. V rokoch 1951 až 1962 bolo priemerne ročne nalietaných 350-400 letových hodín pri 1100-1300 nalietaných štartoch. Počet aktívnych členov bezmotorového odboru bol v priemere 35-40, v motorovom cca 5-10 pilotov, vrátane 5-8 inštruktorov.

 

Mestské kúpalisko

   V roku 1956 bolo  na Rybníku v rámci akcie Z vybudované letné kúpalisko. Dovtedy sa Kopančania chodievali kúpať na letné kúpalisko za cukrovarom, ktoré bolo napájané vodou z mlynského potoka. Ďalšímu možnosťami bolo kúpanie v Štrkoch, kde bolo stavidlo na Trnávke a tiež treba spomenúť i chladiacu nádrž cukrovaru tzv. Kildajch, kam sa tiež chodievalo do polocvice 50. rokov kúpať. 

60. roky 20. storočia

Sídlisko ČSM

   Do roku 1945 mala Kopánka  charakter skromného bývania v individuálnej zástavbe. Prvý väčší zásah do tejto zástavby bola obytná zóna Rybník, neskôr zmenený názov na sídlisko ČSM (československej mládeže).

Trnava, Špačinská cesta.

Ide o dlho posledný dom na pravej strane Špačinskej ceste cestou von z mesta. Dom, v ktorom bývala v rokoch 1914~1945 rod. Nemešovcov, záber z cca 30. rokov.

Trnava križovatka Špačinská - Jaderná . 

Ide o tú istú lokalitu,- Nemešovský dom, ten stal na mieste tých gáráži, za bytovkou. Jediné, čo sa vlastne zachovalo je križovatka. 

   V riešenom území boli navrhnuté bytové domy s počtom 700 bytov s príslušnou občianskou vybavenosťou. Autorom urbanistického riešenia bol Krajský projektový ústav Bratislava – Ing. arch Tengler v roku 1960. Financovanie výstavby bolo zo štátnych zdrojov. Investorom bol Krajský investičný útvar. Stavbu realizovali Pozemné stavby Trnava. Na tomto sídlisku sa po prvý krát v Trnave použil panelový systém výstavby. Výstavba prebiehala v rokoch 1961 - 1965.

Trnava Rybník. Kresba Karol Hučko 1964.  Bol to priestor pre futbal, ale i napr. pasenie kôz (legendárny Imrich Stacho - Capan). Koncom 50. r. 20. st. sa na jar smerom od Štrkov vyliala Trnávka a celý tento priestor bol zaplavený vysokou hladinou vody. V 60. rokoch bol tento priestor smetiskom, kde stále niečo dýmilo a celý sa zavážal suťou z mesta.

Trnava Kopánka Špačinská cesta okolo r. 1960, vpravo tehelňa, vľavo v pozadí III. ZDŠ, v popredí hostinec Guľomet

 Základná škola na Námestí Slovenského učeného tovarišstva 

   Základná škola na Námestí Slovenského učeného tovarišstva v Trnave vznikla 1. októbra 1964.  Pri vzniku mala 23 tried a navštevovalo ju 695 žiakov.  Jej otvorenie si vyžiadalo novú rajonizáciu základných škôl na Kopánke.  Vojtech Miština bol riaditeľom školy v rokoch 1964 – 1989, Mgr. Ivan Marek bol riaditeľom školy v rokoch 1989 – 1999,  súčastnou riaditeľkou školy je Mgr. Žofia Halásová, ktorá je vo svojej funkcii od roku 1999. 

Spoločenstvo sestier v Trnave na Ustianskej ulici  

    Dejiny domu na Kopánke sú spojené so životom  Cecílie Schelingovej - rádovej sestry  Zdenky, ktorá po prepustení z väzenia v roku 1955 nemohla bývať so spolusestrami, ktorým štátna moc odobrala všetky domy. Pani Apolónia Gallisová ju prichýlila vo svojom dome, kde blahoslavená Zdenka bývala niekoľko týždňov, až kým nebola pre zlý zdravotný stav hospitalizovaná v trnavskej nemocnici, kde 31. 7. 1955 odovzdala svoju dušu Pánovi. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 14. septembra 2003 v Bratislave.

Začiatky spoločenstva sestier v Trnave na Kopánke siahajú do roku 1969, kedy pani Apolónia Gallisová (neskôr Sr. Lucia) darovala svoj rodný dom sestrám Svätého kríža.
V tomto období bol sestrám násilne odobratý ich Provinciálny dom v Podunajských Biskupiciach, a tak sa provinciálne vedenie rozhodlo zriadiť nový provinciálny dom na Kopánke. Po potrebnej úprave sa tu sestry nasťahovali. Vtedajšej štátnej moci však prítomnosť sestier prekážala a v roku 1974 boli sestry vyvezené na Cerovú a dom zoštátnili. Neskôr tu mesto zriadilo materskú školu.
   Dva roky po Nežnej revolúcii bol dom vrátený Sr. Lucii. V roku 1993 sa sestrám vrátila aj budova materskej školy. Po potrebnej rekonštrukcii bola 2. októbra 1993 znovu otvorená pod názvom Cirkevná materská škola sv. Alžbety. Odvtedy  sa sestry spolu s civilnými zamestnankyňami venujú výchove a vzdelávaniu detí predškolského veku.

   70. roky 20. storočia

Sídlisko Vodáreň I

    V roku 1971 sa začalo s prípravou obytných zón hromadnej bytovej výstavby vo východnej časti Kopánky. V prvej etape na území Vodáreň I. Autorom urbanistického riešenia bol Vojenský projektový ústav Bratislava. Autorom projektu bol Ing. arch. Ivan Michalovič (1936 – 2012) s počtom navrhnutých 623 bytov so základnou občianskou vybavenosťou – základnou školou, jasľami, obchodmi a službami. Predmetom riešenia bolo územie ohraničené ulicami Bučianska, Špačinská a Okružná. Súčasťou riešenia bolo i umiestnenie ubytovne a laboratórií Atómových elektrární Bohunice (dnešná budova VÚJE), ktoré vytvárali orientačný bod centra sídliska Vodáreň. Byty boli realizované v stavebnej panelovej sústave Bauring.

   Územný rozvoj individuálnej bytovej výstavby Kopánky po roku 1970 pokračoval predovšetkým na území ohraničenom ulicami Hajdóczyho, Koperníkova po cholerovú kaplnku. 

Trnava ul. M. Benku, zač. 80. rokov. Radová zástavba realizovaná zamestnancom Atómových elektrárni Jaslovské Bohunice

80. roky 20. storočia

Stredné odborné učilište energetické na Sibírskej ulici

    S výstavbou jadrovej energetiky na Slovensku vznikla potreba zabezpečiť personál, predovšetkým z lokality Trnavského regiónu a preto Federálne ministerstvo palív a energetiky v Prahe dalo súhlas,  aby spolu s výstavbou jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach sa postavila aj škola pre stredné učňovské kádre, pre profesie, ktoré výlučne budú zamerané na prevádzku a údržbu jadrových elektrární. V desiatich triedach študovalo 229 žiakov. Na základe toho dňa  1.  septembra 1982 sa prvý krát otvorili brány školy na Sibírskej ulici (sídlisko Zátvor). Zriaďovateľom bolo generálne riaditeľstvo Slovenské energetické podniky Bratislava. Dostalo názov  Stredné odborné učilište energetické Trnava prezývané aj  Energo  . Bola to škola komplexná, s teoretickým vyučovaním, odborným výcvikom a internátnym zabezpečením.

Sídlisko Na hlinách

    Pre výstavbu bytov riešené územie po vyťažení zeminy a skončení výroby tehál Západoslovenskými tehelňami na Špačinskej ulici pod pracovným názvom Vodáreň II. v roku 1981. Urbanistické riešenie spracoval Stavoprojekt Trnava – autor arch. Jozef Ďurko. Na území bolo navrhnutých umiestniť 937 bytov s občianskou vybavenosťou – základná škola, materská škola, detské jasle s rezervou územia pre nový závod Zornica a hromadné garáže. Byty boli realizované v panelovej technológii. Rezerva územia pre Zornicu bola využitá na výstavbu ďalších bytov a nerealizovala sa výstavba hromadných garáži. Sídlisko bolo ukončované až po roku 1990. Výmera sídliska je 99-tisíc metrov štvorcových, podľa informácií z matriky tam v súčasnosti žije viac ako tritisíc ľudí. Hliny patria medzi najhustejšie osídlené časti Trnavy.

Použitá literatúra a ostatné pramene

KPÚ Trnava

Jozef Šimončič.  1988.  Mojej Trnave.   K dejinám   Trnavy a okolia.

Jozef Šimončič, Jozef Watzka. 1988. Dejiny Trnavy 

Jozef Šimončič. 1991. Trnava 1988, zborník materiálov z konferencie Trnava 1238-1988 

Linda Osyková. 2016.  Výstavba škôl a zdravotníckych zariadení v Trnave v medzivojnovom období. 

Martina Bocánová, Martin Priečko, Katarína Slobodová Nováková. 2016  Kopánka - Execír. K dejinám mestskej štvrte.  

Pavel Zetocha. 2018. Príspevok - Kultúrny dom Kopánka.

FB stránka Simony Jurčovej 

webová stránka https://www.zsatomovatt.sk/

webová stránka  https://zsnamsut.edupage.org/contact/

webová stránka  https://sose-trnava.edupage.org/

webová stránka https://sestrysvkriza.sk/index.php/en/komunity/trnava/trnava-kopanka